Niekoľko príbehov
Po dlhšom čase sa Vám zas (konečne) ozývam s niekoľkými africkými riadkami. Čas nám beží neúprosne rýchlo a Vianoce sú tu už čoskoro. Mám tu teda pre Vás dodatočného Mikuláša a Vianoce v predstihu : ). Čítajte však pozorne a prosím, až do konca.
Vysnívaný domov
Zastavili sme ho pri bráne, ako utekal. Neviem kam, keď jeho domov je vzdialený niekoľko stoviek kilometrov. Očividne však usúdil, že na ulici mu bude lepšie. „Tu sa o mňa nikto nestará.“ Sťažoval sa na kašeľ, no po lieky prestal chodiť už dávno. Chcel ísť domov, no vybaviť transport a papiere okolo toho nebolo také ľahké. Pred niekoľkými rokmi prišiel s otcom do Kene, ktorý mu postupne prestal platiť školu a zostal na ulici. Prežil tam cca päť rokov a potom sa dostal do nášho centra. Často som ho videla smutného sedieť na lavičke.
Je to už však pár týždňov, čo sa nám podarilo vybaviť jeho návrat domov. Stálo to niekoľko energie, financií, času a vybavovačiek, no už nie je medzi nami a v mojom srdci je len nádej, že sa má dobre tam, kde je.
Príbeh, ktorý nemá šťastný koniec znamená len to, že ešte neskončil. A tak majme v srdci nádej, že aj my sa raz dostaneme tam, kde je náš Domov.
Novembrové Vianoce
Po ruženci sme si vypočuli príbeh o úteku jedného z našich chlapcov. Zostali sme rozrušení a všetkým nám to bolo ľúto. Pred pár týždňami opustil naše centrum a išiel do normálnej školy. Proces jeho transformácie bol ukončený a teraz toto. Neprestávala som sa pýtať, prečo ušiel, keď to s ním vyzeralo naozaj nádejne.
Na ďalší deň sa konalo home tracing a viete, čo sa stalo? Našli ho na ulici. „Cestou som sa modlil ruženec a pýtal som sa Boha, čo mám robiť,“ priznal sa sociálnej pracovníčke. Dôvodom úteku bola šikana… Bolo mi to naozaj ľúto, no predsa som sa neskutočne tešila z jeho návratu.
Viete si predstaviť tú radosť, keď sa vám vráti domov stratená ovečka? V ten večer som sa cítila ako na Vianoce. Zabudla som na vydražený Black Friday, zasnežené polia domova, svietiace ulice miest, harmonické tóny kolied, teplo vareného punču a darčeky plné prekvapení. Úplne mi stačila táto jedna duša v našom centre, lebo Vianoce sú, keď sme spolu a keď nás spája radosť, ktorá presahuje naše bytia.
Cesta bez východiska
„There wasn’t any other way,“ počula som viackrát z úst našich chlapcov. O tom, ako ich naháňali policajti, bili sa na ulici, žobrali peniaze, prežívali chladné noci, brali drogy, kradli, videli a skúsili všeličo (…), snažili sa prežiť.
Krútim hlavou, nie všetko mi dáva zmysel a väčšinu z toho nechápem. No ak je len časť z toho pravdou, uznávam, že inej cesty možno naozaj ani nebolo. Tak ja len, že buďme vďační za to, čo máme, koho máme, kde sme a kým máme šancu byť, zatiaľ čo nie všetci mali toľko možností. A nakoniec – vďačné srdce je šťastné srdce.
Škola ako priorita
„Nepoznáš niekoho, kto by mi mohol zasponzorovať školu? Nechcem zostať na ulici…“ Jeho čas prežitý v našom centre sa blíži ku koncu a v januári opúšťa náš dočasný domov. Ak bude mať sponzora, môže ísť na High School, ak nie, pôjde domov. Tam je však len zdrojom výdavkov a otázka školy je otázkou peňazí. Ak nemá peniaze, nemá školu. Ak nemá školu, nebude mať v budúcnosti prácu a ak nebude mať prácu, nebude mať ani peniaze na prežitie. Teraz nemá peniaze na školu, lebo jeho rodičia nemajú peniaze. Prečo? (…)
Jedna časť chlapcov pozerá TV, ostatní sa hrajú vonku. Prejdem centrom a v triede vidím jedného z nich. Sedí sám v poslednej lavici, sklonený nad knihami. Potom si spomeniem na jeho slová: „Veronika, môj čas tu končí a ja idem už za chvíľu do školy. Potrebujem, aby si ma ešte niečo naučila.“ Vždy mi hovorí, že knihy sú mu na nič, keď ho nemá kto učiť.
Ťažko si dokážeme vážiť niečo, čoho cenu nepoznáme. Keď sa však stretneme s chudobou, až vtedy si uvedomíme, koľko veľa sa nám dostalo. Nepremeškajme tú možnosť a ďakujme za to, čo máme, lebo máme toho naozaj veľa.
Má to vôbec zmysel?
Spočiatku som to nechápala. Bola som nahnevaná na to, prečo sú odkázaní na našu pomoc a prečo práve my im máme pomáhať. Nemôžu si za to sami? A má tá pomoc vôbec zmysel? A zase sa pýtam – prečo im máme podávať pomocnú ruku práve my a nevystačia si sami?
Zmenila ma otázka mojej sestry, ktorá chcela prispieť pre naše centrum Bosco Boys Lang´ata. Moja odpoveď znela: „Anka, daj mi čas…“ Nedokázala som to spracovať aj napriek tomu, že som tu bola už nejaký ten piatok.
Reč o ekonomike a hospodárení je tu vzdialená. Veci tu nemajú taký význam a hodnotu ako u nás doma. Čo sa dá, to rozoberieme a zničíme, veď zakrátko príde niekto iný a dá nám niečo ďalšie. Maľovali sme… cez obdobie dažďov. Predstavte si plesnivé steny, na ktoré sa nanesie krásna nová vrstva farby. Do dvoch týždňoch nám v triede znovu zo stropu kvapkala voda a boli tam hlavičky plesne. Omietka sa odlupuje a musím kráčať opatrne, aby som sa nezosypala v kaluži vody. Nevadí…
A možno sa potom človek pýta, či to má zmysel. Áno, má a veľmi veľký. Záleží však na tom, ako pomáhame a ako k tomu pristupujeme. Neučme ľudí byť závislými na našej pomoci, neplytvajme ňou a nerobme zo seba stroje na peniaze. Investujme však do toho, čo sa oplatí a pre naše dobro sa odosobnime od toho, čo sa stane s našou pomocou, keď odídeme. Buďme učiteľmi poskytovateľom pomoci, no i sebe samým. Učme sa strácať samých seba a hľadať podstatu tam, kde naozaj je.
Nemáme vám čo dať
Dojala ma rozlúčka našich chlapcov s bývali dobrovoľníkmi, ktorí tu boli na návšteve. „Nemáme nič, čo by sme vám dali,“ znelo z ich úst, „no chceme vám dať aspoň to málo, čo máme.“ Keď Wilson prednášajúci príhovor buchol po hrudi ľavou rukou, ľudia sediaci pri okne mali zakričať „Thank you“. Keď tak spravil pravou rukou, na rade boli ľudia pri dverách. Údery rúk postupne zrýchľovali a halou sa stále hlasnejšie a intenzívnejšie ozývali slová vďačnosti.
Nemali čo dať, no dali to najviac, čo mali. Práve to malé veľké nič prevážilo všetky hodnotné dary a spečatené spomienky. A tak vás chcem len povzbudiť, že dary a talenty, ktoré máme a to, kým sme, je všetko, čo môžeme druhým odovzdať. Náš potenciál je v nás samých. Nejde o luxusný dresscode, vyšperkovaný program, instagramové priateľstvá či hodnotné dary. Len prítomnosť a čas, lebo… dary sa rozpadnú, na scenáre sa zabudne a prázdne slová vychladnú, no láska, ktorú rozdáme druhým, ostane v srdciach ľudí navždy.
Korčule a filmy
Keď som sa prvýkrát pýtala chlapcov na ich život pred našim centrom, dostala som len odpoveď: „Teraz je teraz a nechcem myslieť na to, čo bolo.“ Tu moje pátranie skončilo.
Prednedávnom som si všimla celkom nemalú jazvu na ruke jedného z nich a to mi už nedalo nespýtať sa.
„Čo sa ti stalo?“
„To je z čaju,“ znela sebaistá odpoveď.
„Nie, toto nie je z čaju,“ odpovedala som ešte istejšie ako on. Dali sme sa do reči. Na ulici ukradol mobil, aby si za utŕžené peniaze od kamaráta čosi kúpil (jedlo to nebolo). Keď však skočil na autobus (samozrejme, že zozadu až keď sa pohýnal, aby nemusel platiť), dotyčný okradnutý ho chytil. Okolo ruky mu obviazal látku, polial ju benzínom a zapálil. Potom mu zobral ukradnutý mobil a utiekol.
Je pravda to, čo mi hovoria? Sú takí dobrí výmyselníci a rozprávači príbehov alebo je na tom aspoň niečo pravdy? Často nad tým premýšľam, no viem, že život na ulici je krutý. Keď však ale vidím ich zjazvené telá a srdcia, nedá mi neveriť aspoň útržky z tých príbehov. Každopádne však ale tento nezbedník vystriedal minimálne štyri podobné centrá tomu nášmu.
„Prečo si z tadiaľ za každým ušiel?“ nedočkavo sa ho zas pýtam. A vlastne – ako je to možné, že u nás je už tak dlho?
„Nemali sme tam dosť jedla… a… tu je dobre. Máme tu korčule a pozeráme filmy.“ V srdci mi však znie, že v porovnaní s inými centrami tu je aj Boh.
Podporme i to málo, ktoré pre niekoho niečo znamená, lebo práve z maličkostí vznikajú veľké veci a malé skutky lásky tvoria nezabudnuteľné príbehy v srdciach ľudí.
The queens and kings of painting
Ako nám prišiel nový direktor, maľovali sme celé naše centrum. Direktor bol šéfom tohto projektu a vnímam ho ako človeka, ktorý na to zohnal financie. Bol však vedúcim skutočne on? Nie, maľoval to náš zamestnanec a dobrovoľník, ktorý tu prišiel na pár týždňov. Vďaka teda patrí týmto trom pánom? Nie, prednedávnom tu zavítala pani z jednej charitatívnej organizácie. Je teda ona tou Queen of painting? Nie, neboli to jej peniaze, ona zorganizovala zbierku… Tak čo teda?
Pomoc, ktorá tu putuje prechádza cez mnoho rúk. Sú to ľudia, ktorí ju poskytujú (maliari), ľudia, ktorí to manažujú (direktor centra, rôzne charitatívne organizácie) a v neposlednom rade ľudia, ktorí sa rozhodnú prispieť. Človekom, ktorý mení tento svet k lepšiemu a krajšiemu si práve Ty. Práve Ty, ktorý čítaš tieto riadky. Áno, Ty, ktorý si poslal aj keď len jedno euro na misie. Ty, ktorý si zabalil zopár zošitov, liekov a kúskov oblečenia pre chudobných. Ty, ktorý si sa rozhodol čo i len pár milimetrami prekročiť svoje hranice a slúžiť tým, ktorí sa nemajú tak dobre ako my. Poslom lásky si Ty, ktorý si podporil dobrovoľníka na jeho misijnej ceste – či už povzbudivým slovom, zdieľaním jeho príbehu, milou správou alebo modlitbou.
Si to Ty, ktorý si sa rozhodol meniť svet k lepšiemu malými skutkami lásky. Pre tie veľké veci sú iní (aj keď nevylučujem, že ním môžeš byť práve Ty), no predsa. Všetko to stojí na veľa malých ľuďoch, ktorí sú odhodlaní robiť malé skutky lásky. A keď spojíme svoje srdcia, túžby a sily dokopy, meníme svet k lepšiemu.
Posledný príbeh
A tak Ťa chcem povzbudiť do čohosi malého, čo môže spraviť veľa dobrého. Darujme radosť na kolieskach chlapcom ulice. Staň sa tvorcom posledného príbehu (tohto blogu) práve Ty, pridaj ruku k dielu a zapoj sa do mojej zbierky. Peniažky poputujú do nášho centra Bosco Boys Lang´ata pre chlapcov ulice. A prečo zbierame peniažky na kolieskové korčule, vysvetľovať asi nemusím. Je to jedna z vecí, čo drží chlapcov v tomto centre a dáva im nádej na lepšiu budúcnosť. Vďaka novým korčuliam môžu viacerí športovať, tešiť sa z maličkostí a v neposlednom rade ušetríte i moje záchranné akcie rozbitých kolien : ). Keď chlapci vymenia ulicu za naše centrum, môžu ísť do školy a keď majú vzdelanie, majú prácu a nádej na lepší život.
Nezachránime všetkých hneď a teraz, nedokážeme spraviť míľové kroky v humanitárnej pomoci. Ak však ale môžeme spraviť aspoň jedno málo, ktoré dokáže zmeniť tak veľa, i keď len v príbehu jedného z nich, neváhajme a poďme do toho. Zapojiť sa môžete na tomto linku: https://www.donio.sk/darujme-radost-na-kolieskach-chlapcom-ulice
Ďakujem v ich mene!
Úžasné, VĎAKA Veronika za tvoj pohľad a pomoc načítania reality pre nás km vzdialeným. Vďaka za oči lásky, ktorými sa v Lang’ate dívaš. Fandím ti a modlitbou držím tvoju lampička zažatú
Vďaka Veronika, že si nachádzaš čas aj pre nás, informovať nás.