Nové srdce mamy (zvedavé otázky a rozhovor s mojou maminkou)

Nikdy mi nenapadlo, že tu budú pre Vás dostupné riadky štýlu rozhovoru s mojou maminkou. Cesty sa nejak stretli a interview bol na svete. Ďakujem tým, ktorí sa podujali na túto nemalú vecičku a i mne priniesli čosi z maminkiných pohľadov na moju misiu : ). Tak sa teda zahĺbte do toho, ako moju misiu vnímali naši doma, čo bolo pre nich najťažšie a ako ich to premieňa i v tieto dni : ). Príjemné čítanie majte!

Vedeli ste, že je vo Veronike túžba ísť na misie? Kedy vám oznámila, že je v príprave, prípadne že ide na misie do Afriky?

Všetko sa to začalo vlastne oveľa skôr. Najskôr to bol VIDES (misijné dobrovoľníctvo sestier saleziánok cez prázdniny), ale kvôli vojne na Ukrajine sa nešlo tam, ale deti sem. Spolu s Vero sme ešte počas roka v príprave VIDES-u boli spolu na sobáši jednej úžasnej Kiky a ja som tam spoznala mnoho super ľudí, ktorí patria do dobrovoľníckej rodiny. Vtedy mi v hlave začali blikať kontrolky sveta misií.      
Počas prípravy v SAVIU (trvá od septembra do júna) som akosi nič neriešila. Až keď… mi vo februári vyšli pozitívne výsledky na hematológií a v mojej hlave sa spustil dlhý film – film celého môjho života – nakoľko takto nejako to začalo aj u môjho brata a bola z toho leukémia. Vero mi vtedy povedala, že keď to bude potvrdené a vážne, tak do Afriky nepôjde. Naozaj? Keď sa po mesiaci úvah, prehodnocovania a modlitieb situácia vysvetlila, že laboratórny prístroj je natoľko perfektný, že ďalšou kultiváciou sa výsledky nepotvrdili, nadišla otázka či ju teda púšťam a môže ísť.          
Bol to pre mňa šok – ja som tá, ktorá môže o tom rozhodnúť? Ja mám povedať áno, súhlasiť? Prenikla ma bázeň. Nebolo by odo mňa pekné povedať „nie“ kvôli mojej túžbe vlastniť už dospelé deti, tak som s veľkým tlkotom srdca povedala „áno“. Zapotili sa mi aj oči, lebo som si uvedomovala, že to je len začiatok všetkého.          
V širšej rodine nastala vzbura – svokra mi nakazovala, že ju nemáme pustiť a ako rodičia máme na to právo! Už s prebojovaným pokojom som jej vysvetľovala, že to nie je pravda. Musela som si byť sama vo vnútri istá, aby som mohla o tom hovoriť ďalej. To ma utvrdzovalo, že inej cesty niet. Rodičia nemajú právo dospelým deťom zakázať ísť na cestu, ktorou ich Boh volá. Predsa nechceme, aby nám dospelé deti zostali doma „na ocot“ a držali sa celý život maminej sukne. Mama hotel je dobrá vec, ale nikoho to neposunie dopredu. Časom to aj svokra pochopila a ako čerešničkou na torte bolo, že Veronike požičala svoj kufor až do Afriky : ).
Milí rodičia, využívajte čas so svojimi deťmi, kým ich máte doma. Potom sa to už nedá dobehnúť. Dá sa akurát na peknom vzťahu stavať a môže sa stať ešte krásnejším.

Odovzdávanie misijných krížov (Partizánske, 18. júna 2023)

Odovzdávanie misijných krížov (Partizánske, 18. júna 2023)

Ako vnímate Veronikin postoj k misiám a jej odvahu?

Priznala sa mi, že prvý misijný plamienok sa zažal, keď bola ešte malá a v dedine nebolo v tom čase dobrovoľníkov na koledovanie Dobrej noviny. Preto sme sa toho ujali my, mamky s viacerými deťmi, spravili sme riadny kolednícky tím a už vtedy sme hovorili o biede a potrebe pomáhať. A po druhé – Vero už pred SAVIO-m a VIDES-om maľovala obrazy a výťažok z nich posielala pre Mary´s Meals.

Koľko času ubehlo, odkedy odišla?

Vero odlietala v auguste, presne po 25. narodeninách svojej o dva roky staršej sestry. Na ten deň som bola kamsi dávno objednaná a keď som zistila kolíziu dátumov, hneď som pochopila, že takto to Boh chce a že to tak bude najlepšie. Nebudeme sa vzájomne trápiť, na letisko do Viedne nejdem. Veľa som sa modlila a neprestala som ani dnes, a aj vďaka Modlitbám mám som si vyprosovala silu vedieť ju odovzdať do Božích rúk, pustiť ju a nechať ísť svojou cestou, ktorú jej Boh pripravil.

Spoločná fotka so sestrou a maminkou deň pred odchodom na misiu

Spoločná fotka so sestrou a maminkou deň pred odchodom na misiu

Prišli po jej odchode aj negatívne pocity?

Niekedy som mala v sebe hnev, prečo odišla, keď sme si tak dobre rozumeli, ale snažím sa zahasiť v sebe takýto hnev rýchlo, aby nevzplanul. Popravde, bolo to len prvé dni po odchode a teraz mi už ani nenapadne hnevať sa. Verím, že sa vráti a naše vzťahy budú posilnené aj takouto skúškou odlúčenia.

Čo je iné od vtedy, ako odišla?

Naše modlitby sú iné, oveľa úprimnejšie, odovzdanejšie. Pri každej príležitosti, keď ma prenikne strach a bázeň, nechcem si v hlave predstavovať žiadne hrôzostrašné scenáre, ale odovzdávam ju pod mocnú ochranu Panny Márie, a to ma naplní pokojom.

Zmenila vás Veronikina misia?

Áno, naše srdcia sa zväčšili. Otvorili sme sa aj pre druhých. Pochopili sme, že nemáme len svoje deti, ale môžeme pomôcť aj ďalším – môžeme si adoptovať. Spolu s manželom v nás oboch naraz dozrelo rozhodnutie prijať do rodiny ďalšie dieťa. Aj v tom nám SAVIO pomohlo a máme Samka, 10-ročného chlapca z Kene z Bosco Boys. Tam totižto platí, že do školy môže chodiť len ten, kto to má zaplatené a ten má aj budúcnosť. Vero vidí toľko aktuálnych potrieb… Keď tam ide niekto z dobrovoľníkov, vždy sa dá všestranne pomôcť.       
Zmena vo mne nastala aj v postoji k nakupovaniu. Nemusím kúpiť všetko, čo mi napadne a čo vidím v obchodných reťazcoch. Sama som sa viackrát zastavila pred obchodom, či sú to naozaj veci, ktoré potrebujeme, v porovnaní s tými, ktorí nemajú nič. Z môjho zamyslenia ma potom prebrala spomienka, že mám doma aj ďalších, a tí tiež potrebujú normálne ďalej žiť. Ale nájsť priesečník toho všetkého… Preto aj Vianoce a nakupovanie na ne – či darčekov, alebo aj potravín – podliehalo tomuto kritériu a poviem vám, bolo to pre mňa oslobodzujúce.

Spoločné Vianoce : )

Spoločné Vianoce : )

Ako ovplyvnilo vašu rodinu to, že dcéra je skoro 5 800 km od vás? Boli to prvé Vianoce bez nej?

Dnešné technológie sú super vec a využívať ich je paráda, keď všetko funguje. V minulosti to tak nebolo. Keď niekto šiel na misie do sveta, nevedeli o ňom možno roky. My sa dokonca aj vidíme. Potom máme možnosť rozvíjať naše vedomosti z geografie a iné.        
Vero je prostredná medzi našimi deťmi. Sme sedem členná rodina, teda máme päť detí – z toho už štyri dospelé, viac-menej samostatné. Najstarší syn Juraj bol dva roky dobrovoľníkom v diecéznom centre pre mládež a tam aj sviatkoval, takže skúsenosť s chýbajúcim členom rodiny sme už mali. Učíme sa žiť prítomnosť s tými, ktorých máme okolo seba. A Veronike sme vymysleli originálny darček – napísali sme jej listy, všetci, aj kamaráti a potom sme jej to poslali, tak mala čo čítať cez Vianoce.

Vianočný darček v podobe listov od súrodencov, rodičov a kamarátov : )

Keby ste mohli niečo odkázať rodičom dobrovoľníkov v príprave alebo tým rodičom, ktorí vedia, že ich dieťa Boh volá k službe, čo by ste im povedali?

Nechajme novú generáciu realizovať svoje sny, túžby a volania. Dobre využime čas, kým ich máme doma. Keď otvoria svoje krídla a chcú letieť, doprajme im to a modlime sa za dobrý vietor, ktorý ich bude viať správnym smerom. Neskúšajme im vnucovať naše neuskutočnené sny. Áno, bolí to, ale potom sa i my budeme tešiť, keď budú oni šťastní a naplnení. Veď v konečnom dôsledku aj my sme odišli z domu a vybrali sa svojou cestou, tak ju doprajme aj našim deťom. Nech je tak.

 

Rozhovor pripravila Petronela Hnatová a na otázky odpovedala moja úžasná maminka : )

Mám Ťa rada, mami a ĎAKUJEM, že si!

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *