Veľká noc 2024 mojimi očami

Všetko tu bolo také isté a zároveň úplne odlišné ako doma, no Veľkú noc v Keni som si skutočne užila : ).

Pôst som vnímala len ako zmenu farby v kostole zo zelenej na fialovú. Toto obdobie sa mi vždy spája s prichádzajúcou jarou, no u nás pretrváva leto s postupným príchodom obdobia dažďov. Každý piatok sme sa modlili pobožnosť krížovej cesty. No a keďže bola po swahilsky, veľa som z toho nemala, aj keď som ju čítala. No nevadí, bol to predsa krásny čas s našimi chlapcami : ).

Vždy ma dojímalo, ako naši chlapci vnímali krížovú cestu. Bez slov vzali kríž a úsmevom ho niesli naprieč celým areálom počas modlitby : ).

Palmovú nedeľu som ešte ako môj „day off“ strávila v susednom centre Cottolengo s HIV pozitívnymi detičkami. Bol to krásny čas. Učila som malého Emmanuela chodiť, zahrali sme sa, nakŕmili ich a dali spať.

Palmová nedeľa tu dostáva svoj pravý význam, kedy nemávame bahniatkami, ale skutočnými lístkami palmy.

Zelený štvrtok sa tu niesol v oslavách typu „Happy Priest´s Day“. No a nakoľko tieto veľkonočné dni sú sviatkami pracovného pokoja z niekoľkopočetného staffu nás tu zostalo naozaj len zopár. Za to som si to ale užila a bol to veľmi pokojný čas s našimi chlapcami. Bola som neskutočne vďačná, že centrum sa nezatváralo tak, ako na Vianoce a mohli sme byť všetci spolu ako jedna veľká rodina. Nemali sme školu a neboli tu žiadni externí ľudia, ktorí by rušili naše salamistické „hakuna matata“. Mali sme čas byť spolu, vďaka čomu sme si znovu našli cestu k sebe.

Svätá omša s chlapcami v Utume

Umývanie nôh niektorým z našich chlapcov počas zelenoštvrtkovej svätej omše

 

Slávnostný sprievod so Sviatosťou Oltárnou

Veľký piatok sme mali doobedňajšiu pobožnosť krížovej cesty. Nejak extra som ani nevnímala to, že je pôst. Mäso je tu veľký sviatok, no a jesť trikrát denne a len raz dosýta je tiež niečo celkom bežné. Koľko z našich chlapcov malo na ulici plný žalúdok niekoľkokrát denne tak ako my doma? A koľkokrát sa tu stane, že nemáme dosť jedla? Alebo keď sa vrátime z nemocnice a obed nás čaká najskôr až o štvrtej? Nebolo to teda ani o postení sa od jedla. Za to ale veľkopiatkové slávenie nás dokopy vyšlo tri a pol hodiny : ). Podstata Veľkej noci je v prežívaní ani nie toho za dverami chrámu, ale toho v našich srdciach.

Prečo by sme mali krížovú cestu len raz, keď na ňu môžeme ísť dvakrát? A o čom by to bolo, keby sme na nej boli za príjemného počasia? Ráno bolo sychravo a poobede sme sa slnili. Napriek všetkému to stálo za to a malo to svoj zmysel a význam.

Svätá omša v susednom centre Cottolengo

Na bielu sobotu som zvyknutá, že doma spolu pečieme, varíme a pripravujeme veci na „niečo veľké“… Skúste hádať, či sme umývali okná, vešali vajíčka alebo či sme mali aspoň jeden koláč. Dokonca ani nápis „Alleluia“ nám nikde nevisel… Vôbec mi to však nechýbalo. S chlapcami sme mali „artwork“, a aj keď som už bola na pokraji síl, užívala som si ten výnimočný čas s nimi. Len tak my vo svojej jednoduchosti a podstate. Nič neriešiť, len tak byť a tešiť sa z prítomného okamihu. No a to, čo prišlo na našej „skoro polnočnej“ svätej omši, ma naozaj dostalo. Radosť, ktorá napĺňala naše srdcia, sa dá len ťažko opísať. Domov sme prišli neskoro večer. Chlapci dostali sódu, po dva keksíky a išlo sa spať.

Radosť zo spoločného času je to najviac, čo môžeme mať. (Cesta na veľkonočnú vigíliu)

Ak ste zvyknutí na rezne Veľkonočnej nedele, tu vás na raňajky počká suchý chlieb s čajom ako každé iné bežné ráno. Skúste hádať, či bude na obed niečo iné ako to, čo vždy : ). Keď to ale nie je ani o jedle, bude to teda aspoň výzdoba alebo pocit, že sa človek pekne oblečie? Nie, na omšu sme všetci išli v teplákoch a mikinách… lebo čo si oblečieš, keď máš len pár kúskov šiat?

Pomáhajú nám vyleštené domy, chutné jedlo, perfektné šaty alebo kvalitný čas s rodinou pokojne prežiť sviatky? Ja som z toho nemala ani jedno a tak isto ani naši chlapci. A to sme bola šťastná, že môžeme byť spolu, že sú u nás a nie na ulici. V srdci mám vďačnosť, že majú strechu nad hlavou a ako-taký pocit domova a bezpečia. Hovorí sa, že veľkonočné sviatky sú tie najdôležitejšie dni v roku kresťana… Nerušia nás ale práve všetky tieto naše „potrebne nepotrebné dôležitosti“ lepšie vnímať to, čo sa udialo? Mne teda pomohla práve tá jednoduchosť, ktorá sa ničím nelíšila od iných dní. Vlastne – iné bolo len to, že svätú omšu sme nemali ráno, ale vždy v nejakom inom čase a na inom mieste, no a trvala o čosi dlhšie : ). Kde je potom teda podstata toho všetkého? Milý priateľu, v tvojom srdci. Svet navôkol je len pozlátka. A k čomu by bol pekný obal, keby vnútri nič nebolo? No a samozrejme, príležitosť uvedomiť si, čo sa udialo kedysi dávno, nikomu z nás nie je na škodu : ).

Prajem teda nám všetkým vrátiť sa ešte raz k podstate Veľkej noci a v jednoduchosti srdca prežiť radosť, že tá najväčšia lovestory sa naozaj udiala pre to, aby sme mohli žiť. Večne, radostne, pokojne a naplno.

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *