Mimo zo spoločného centra, spoločného domova

Sme v centre Nairobi, mesta, ktoré má viac ako jeden a pol násobku populácie Slovenska. Osloví nás chlapec žijúci na ulici, ktorý s nám predstaví ako sufferer (trpiteľ). Nie je prvý ani posledný, ktorý žiada o jedlo. Keďže nás spoznal skôr ako my jeho, radšej od nás žiada jedlo ako peniaze, takáto žiadosť sa mi ťažšie odmieta, a tak na neho radšej vybalím jeden z veľkého množstva swahilských pozdravov. Na to, ako sa má, sa už pýtam už po anglicky.

Život po úteku z centra pre záchranu chlapcov z ulice väčšinou nebýva ružový, no to oni už dobre vedia. Zdá sa mi, že častejšie utekajú tí, ktorí tu strávili viac času a ulica ich láka naspäť. Keď však utečú, je to už ale iné, ako keď sa na ulici ocitli prvý raz. Teraz už vedia ako veci chodia, kde je ktorá base (základňa) okolo ktorej sa zhromažďujú skupiny chlapcov, či ktoré miesto by mohlo zarobiť nejaký peniaz.

Napriek tomu, že žije na ulici, mu dávam jedlo spolu s povzbudením, aby išiel do nejakého záchranného centra. Nie vždy je ľahké sa vrátiť do toho nášho centra, Bosco Boys v Langate, no deťom na ulici sa ich snaží pomôcť viacero. Netuším ale, či sa do nejakého ešte vyberie.

      

Potom, keď vidí, že už viac odo mňa nezíska, sa poberie ďalej. Je to celkom iné ako, keď sme sa prvýkrát stretli v našom centre. Už nie je plný entuziazmu a zvedavých otázok pre cudzinca, už ma viac nepotrebuje spoznávať. Na ulici panujú celkom iné pomery a to aj medzi chlapcami. V centre sa spolu hrali, pomáhali si, požičiavali si a vymieňali veci. Na ulici by bola chyba niečo zveriť druhému, to sa už isto popálil. Ak by bola šanca sa k niečomu dostať „ľahšie“, tak už ani kamarátstvo z minulosti by nezavážilo. Tu je tvrdý život, sú tu pravidlá, kde hrá každý sám za seba.

 

Ledva ho pri odchode stihnem pozdraviť. Mám zmiešané pocity. Je mi veľmi ľúto ho tu vidieť v takom stave, v týchto neľudských podmienkach. Zároveň sa aj teším, že som ho mal ešte šancu stretnúť, však sme spolu trávili mesiace v spoločnom centre, spoločnom domove. Som nahnevaný či prinajmenšom sklamaný, že sa opäť nechal zlákať ulicou. Je mi ľúto, že sme vynaložili toľko úsilia práve na neho, keď je toľko iných detí na ulici, ktorí takúto príležitosť nedostali. A on zahodil šancu. Nie to mi nemôže byť ľúto, veď počas pobytu v centre sa zmenil. Dokonca sa naučil zdôveriť, lepšie vychádzať s druhými, nemať odpor k činnostiam, s ktorými sa na ulici nestretne. Žiadne umývanie zubov, rúk, či taniera po jedle. Žiadna sprcha, pranie oblečenia, ani zotretie školskej tabule. Som nahnevaný na systém, kultúru alebo hocičo, čo má za dôsledok, že deti utekajú na ulicu. Viem, že to je protizákonné, no oni to tu vidia ako možnosť na lepší život. Je pre mňa ťažké sa vyrovnať s tým, že im nemôžem všetkým zázračne pomôcť. Cítim sa bezmocný, ale nemôžem si zúfať. Lebo bolo super byť súčasťou diela, ktoré ovplyvnilo nejeden osud.

        

       

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *