Pre naše manželstvo je tento rok veľkým darom, ktorý s vďakou prijímame

Ahojte. Sme v týchto dňoch už 3 mesační manželia – Mária a Karol Vlasákovci. Po mnohých modlitbách a hľadaní sme pochopili, že Boh nám dáva dar stráviť na misii úplne prvý rok nášho manželstva. A tak sme mesiac a pol po svadbe odišli sem do Kene, ktorá sa stala našim prvým spoločným domovom. Radi sa s vami podelíme s našou cestou hľadania…

 Prečo?

Boh nám nikdy nedáva samým pre seba. Všetko, čo nám dal. Ruky, nohy, srdce, ale najmä Lásku a vzťah s Ním, sú určené na darovanie. Ak nás povoláva do manželstva, ak nás povoláva stráviť život s niekým, tak je naša úloha darovať všetko Bohu a cez Neho darovať seba celého inému človeku. A následne je naša Láska povolaná darovať sa ďalej. Z tejto Lásky Boh môže dokonca dať život dieťaťu. A preto veríme, že manželská Láska je vždy povolaná ísť ďalej a hľadať miesta, kde sa môže darovať a kde môže rásť. Pre nás je tento rok veľkým darom, ktorý s vďakou prijímame.

Mária

Ešte pred svadbou sme niekoľko krát boli spolu robiť tábor deťom v rómskej osade. Stáť pred Bohom v samote a pýtať sa so slobodným srdcom, kde ma chce mať je skvelý pocit, ale ak zažijeme ten pocit spoločne ako dvojica, byť pred Ním, držať sa za ruku a tú druhú mať otvorenú so slobodným srdcom, Pane tu sme, pošli nás, je pre naše manželstvo veľkým obohatením. V osade sme pochopili, že ak nás Boh povoláva ako dvojicu, má to iný nádych, ktorý si  Boh môže použiť ešte úplne inak. Najmä na miestach, kde už na manželstvo alebo rodinu, alebo dokonca Lásku, verí málokto. A na týchto miestach vždy zrazu pochopíme, že keď naša Láska nie je len o romantických prechádzkach a slovách, tak v konkrétnych ťažkostiach chudobných rastie oveľa viac.

Len 5 dní pred našou svadbou bola slávnosť odovzdávania misijných krížov. Tu sme stáli vedľa seba, držali sa za ruku, prednášali prísľub misijného dobrovoľníka a obaja sme cítili, že spolu so svadbou, ktorá nás čaká o pár dní, toto je presne to miesto, na ktorom máme teraz stáť a presne ten človek, ktorý nás má na tejto ceste sprevádzať. Veríme a dúfame, že po návrate nás čaká ďalšia „misia“ na Slovensku, v našej budúcej rodine, a tá je isto niekedy oveľa ťažšia. A tak s vďakou prijímame od Boha dar, prvý rok manželstva prežiť tak úplne v službe Jemu, v učení darovať sa jeden druhému a byť odkázaní samy na seba aj v iných podmienkach a posúvaní Lásky ďalej, ktorú sme my dostali darom.

Karol

To nie je rozhodnutie zo dňa na deň. Takéto rozhodnutie človek musí nie len premyslieť, ale hlavne premodliť, či je povolaný k takejto službe. Pre nás s Máriou sa táto túžba zrodila už pred mnohými rokmi. Už keď sme boli na strednej škole. Mňa osobne po pravde vždy veľmi lákala Afrika a Mária len vedela, že chce ísť na misie a bola vždy úplne odovzdaná Bohu, že nech je to kdekoľvek, tak budem Tvojou rukou Bože a plniť Tvoju vôľu. Počas vysokej školy sa naše cesty mierne odklonili a každý si išiel svojou cestou. Mária viacej pracovala na svojom misijnom povolaní, ale to nič nemenilo na tom, že aj v mojom srdci tkvela túžba niekde sa darovať. A tak keď sa naše cesty opäť spojili a už nie len s kamarátskeho hľadiska, tak sme sa mnoho krát rozprávali o tom, ako a kde. Keďže sme obidvaja v čase chodenia pôsobili u Saleziánov a vedeli sme, že robia misijnú prípravu, bola to pre nás najpravdepodobnejšia možnosť. Ale aj tomu predchádzalo množstvo dní modlitby vyvrcholenými duchovnými cvičeniami na Colle don Bosco, kde sme v tichu modlitby urobili definitívne rozhodnutie nie len pre svadbu, ale aj pre misijné dobrovoľníctvo. A tak sme sa po dlhých rokoch rozmýšľania v srdci prihlásili na saleziánsku misijnú prípravu, ktorou sa nám každým mesiacom naše rozhodnutie len utvrdzovalo. A teda prečo? Lebo Boh nám dal toľko zadarmo.

Dobrovoľníctvo, tak nádherná vec dnešných čias, stále žije medzi nami. Odvážim sa povedať, že mladý človek vo vašom veku, ktorý sa nedá do nejakej služby druhým na nejaký čas, nemôže o sebe povedať, že je kresťan. Veď také veľké sú potreby bratov a sestier, ktorí žijú v našom okolí.

Ján Pavol II.

Naše očakávania od roka v Keni?

Keby sme tvrdili, že všetky očakávania sú založené iba na darovaní sa druhým v úplne nezištnosti, samozrejme, nebola by to tak úplne pravda. Sme ľudia a všetky naše očakávania sú spojené aj s bojovaním s vlastným egoizmom. Počas prípravy sme si uvedomili, že Bohu niekedy nevadia naše z časti vždy aj egoistické motivácie, pretože rovnako ako túži po šťastí každého chlapca, ktorý je tu s nami, túži aj po šťastí nás a stále hlbšej manželskej Láske. Túžime sa tu teda aj my veľa toho naučiť. Približovať sa jeden k druhému, približovať sa k Bohu, búrať našu pýchu, náš egoizmus, pracovať na sebe a stávať sa postupne ľuďmi, akými máme byť. Ale toto cez srdce je otvorené pre ľudí, ktorých tu okolo seba máme a ku ktorým nás, ako veríme poslal sám dobrý Boh.

A čo ďalej? Veríme, že ďalšia, určite v mnohom ešte ťažšia misia, v našej budúcej rodine…

Mária

Po návrate samozrejme túžime založiť si rodinu. Vždy sme túžili po veľkej rodine s mnohými deťmi. Každý deň si však viac uvedomujeme, a špeciálne na týchto miestach, aké ťažké je naozaj dobre vychovať dieťa. Pomôcť dieťaťu stať sa dobrým človekom, so srdcom otvoreným pre Boha a pre druhých. Nikdy to nebude naša zásluha, ale Božia milosť. A tak aj popri snoch o adopcii detí a o našich deťoch, učíme sa každý deň aj veľkej pokore. Popri našich snoch o veľkej rodine, chceme v tom všetkom nechať Bohu otvorené dvere. Máme pred sebou celý rok, aby sme sa za to modlili a hľadali. Modlíme sa za naše budúce deti a rodinu už teraz, ale nič iné zatiaľ nevieme, čo je často skvelý pocit. Lebo On vie.

Karol

Samozrejme, že súhlasím so založením rodiny, iba krátko doplním, že ja sa chystám ešte dokončiť externe školu a popri tom samozerjme pracovať, aby bolo vôbec z čoho živiť rodinu, ktorú si chcem založiť. A Mária túži učiť aspoň prvý rok na nejakej škole pre ťažšie vychovávateľné deti, ale to sa samozrejme nedá úplne naplánovať rok dopredu. Zverujeme všetko, čo sa bude diať po misiách do rúk Božích, ale to neznamená, že nebudeme tvrdo makať na tom, aby sme mohli stáť na vlastných nohách. Aj keď domov sa vrátime s „holým zadkom“, ale s množstvom milostí, ktoré má Boh pre nás nachystané.

Trošku viac aj o našej ceste k manželstvu sa môžete dozvedieť TU.