Z betónovej džungle do tej ozajstnej

Od posledného blogu sa toho veľmi veľa stalo a ja ani neviem, kde mam začať. Skončil som pri písaní o príchode hlavného predstaveného Dona Artimeho do Luandy. To bolo približne koncom novembra. Odvtedy som bol na misii  v Mussulo, naši kamaráti dobrovoľníci z Brazílie odišli do svojich domovských krajín. Konečne mi prišli víza. Ja som sa pripravoval na narodenie nášho Pána v nemocnici. Bol som na škole pre animátorov a v neposlednom rade najväčšia zmena, ktorá sa udiala je, že som nešiel do Cabindy (o ktorej som si myslel, že tam pôjdem a o ktorej som písal, že tam mam ísť) ale do …….. to zistíte v blogu.  😛 Takže pekne po poriadku. PS: upozorňujem na začiatku, že to bude asi trošku dlhšie.

Misia v misii Mussulo

Mussulo je dedinka, ktorá leží na poloostrove pár kilometrov od Luandy. Keď hovorím pár, tak je to naozaj do 20 km. Lenže autom sa tam dá dostať len za určitých priaznivých okolností, pretože keď je príliv, tak zaplaví časť poloostrova a urobí z neho ostrov.  Na misiu som šiel s Ondrejom, Miguelom a Nayany (dobrovoľníci z Brazílie) a skupinou dobrovoľníkov zo školy. Neskôr sa k nám pridal padre William, ktorý stále odbiehal do Luandy lebo tam mal svoje povinnosti. Išli sme tam 3. decembra, čo bola nedeľa, a vrátili sme sa o týždeň 10. decembra, čo bola tiež nedeľa. Keďže sa tam nedá dostať dopravným prostriedkom na kolesách, šli sme najprv autobusom a následne takou malou loďkou, kde sme sa zmestili približne dvanásti. Sedel som pri kraji, čiže voda mi špliechala všade a ľavú polovicu tela som mal komplet mokrú :). V prvý deň sme prišli do domu, ktorý ležal pri škôlke. Dievčatá spali v jednej izbe s Nayany. Chalani spali vonku v stanoch. Tí šťastnejší našli vnútri posteľ alebo matrac a spali na nich. Ja som k nim nepatril :D. Keď sme sa zabývali, rozhodli sme sa, že pôjdeme na pláž. Na pláži sme boli asi dve hodiny. Je zaujímavé, že Angolčania nevedia plávať, česť výnimkám. Čiže som plával len ja, Ondro, Nayany a jeden alebo dvaja Angolčania. Ostatní sa čľapkali vo vode alebo sa hrali na pláži. Potom sme šli na chatu a pripravili sme si večeru. Všetko jedlo sme pripravovali na uhlí, žiadna rúra, žiaden sporák. Jedlo sa väčšinou opakovalo a moc sa od seba nelíšilo. Na raňajky sme mali vždy dve pečivá natreté margarínom a k tomu čaj. Na obed a večeru to už bolo bohatšie. Buď boli cestoviny, ryba s ryžou alebo kuracie mäso so zemiakmi, fazuľa v jedálničku tiež nesmela chýbať ;).

Na druhý deň od pondelka do štvrtku plus sobota sme mali rovnaký program. Vstali sme, spravili si rannú hygienu, naraňajkovali sme sa. Potom sme si čítali časť Písma a mali sme krátky čas na meditáciu a neskôr zdieľanie. Následne sme sa rozdelili do skupín po troch a šli sme evanjelizovať okolité príbytky. Evanjelizácia spočívala v tom, že sme sa najprv spýtali, či môžeme vojsť dnu alebo na pozemok. Potom sme sa predstavili, kto sme a čo tu robíme. V každom dome sme sa pýtali, ako sa im žije na poloostrove, aké majú ťažkosti a problémy v rodine. Niektorí boli otvorení viac a povedali, že napríklad otec pije. Iní buď povedali, že nemajú žiadne problémy alebo nám to len nechceli povedať. Najčastejším problémom bolo, že nemajú elektrinu (tí, čo majú, fungujú na generátoroch), nemajú pitnú vodu (keďže žijú na poloostrove, voda je tu slaná a nepitná), nemajú k dispozícii obchody alebo tržnicu, na ktorej to býva väčšinou lacnejšie (fungujú tu takzvané kantíny, čo sú také malé obchodíky, ktoré majú len určitý tovar a väčšinou je tu drahší ako v nejakom supermarkete – je to v nich drahšie hlavne kvôli tomu, že všetok tovar sa sem dostane len loďkami, čo sa samozrejme prejaví v cene tovaru) a ešte je to nedostatok práce, peňazí. Niektorí ľudia nemajú prácu vôbec alebo majú prácu. Prácu majú v  meste alebo len cez víkend, kedy na ostrov prídu bohatí ľudia do luxusných rezidencií. A oni sa starajú o poriadok alebo údržbu týchto rezidencií. Potom, ako sme sa dozvedeli od miestnych ich problémy, sme si prečítali úryvok zo Svätého písma. Po tomto úryvku sme sa pýtali, čo im to hovorí a ako to chápu oni. Potom sme sa snažili povedať niečo k tomu my, ako to vnímame a čo si myslíme, že je podstatné z daného úryvku. Následne sme sa spoločne pomodlili a posvätili sme im príbytok. Niektoré boli naozaj skromné, no našli sa aj také, kde som pozeral, že na miestne pomery to bolo dosť dobré. Keď sme odchádzali,  starších sme zavolali na večerné modlitby v kostole, mladých tiež, plus na diskusiu po modlitbách a deti na niečo ako oratko, kde sme sa s nimi hrali. Tak toto bol náš program doobeda.

Poobede sme mali chvíľku čas na oddych a o druhej začalo oratko s deťmi. Vždy na druhý deň prišlo viac a viac detí, pretože sme obehali viac a viac domov. Každé oratko začalo typickými riekankami, pesničkami v kruhu. Potom sme deti rozdelili do skupín podľa veku. Tie najmenšie si kreslili a vyfarbovali si, tí starší hrali futbal, skákali cez švihadlo alebo tu veľmi obľúbená garafiña, ktorá je podobná vybíjanej. Po hrách bolo Boa tarde (v preklade dobrý podvečer), kde animátori mali pripravenú scénku na nejakú tému. Potom sme sa s deťmi rozlúčili a mali sme čas na “sprchu” – inými slovami sme si zo studne nabrali slanú vodu do vedier, s ktorou sme sa potom oplachovali. Po sprchovaní sme šli do kostola na modlitby, kde boli starší, ale aj deti. Buď sme čítali časť z Písma, alebo sme sa modlili ruženec, ale vždy to bolo obohatené o nejakú aktivitu. Buď to bola scénka, alebo sme si dávali krížik na čelo, a potom sme sa objali na znak toho, že sme všetci bratia a sestry v Kristovi. Bolo to veľmi pekné vidieť deti, animátorov, matky ale aj otcov, ako sa zapojili. Po modlitbách sme mali debatu s mladými na rôzne témy ako napríklad: priateľstvo, môj životný projekt, vplyv okolia, atď.. Potom sme mali večeru a po večeri sme mali v kruhu zdieľanie o tom, čo sme prežili v daný deň, čo sa nám páčilo, v čom vidíme priestor na zlepšenie, atď.. Potom sme unavení z celého dňa ľahli do stanu a spali sme. Ako som spomínal, tak takýto program sme mali od pondelka do štvrtka plus sobota. Ja som mal v stredu trošku zmenu, lebo som sa rozhodol, že pomôžem v kuchyni s prípravou jedla a s umývaním riadu. Čiže doobeda som nebol evanjelizovať a večer som nebol na modlitbách a ani na debate s mladými.

V piatok bol “náš deň” – to znamenalo, že sme mali voľnejší program. Po raňajkách sme šli na pláž k moru, kde sme najprv absolvovali niečo ako “krst misionára”, respektíve prijatie medzi misionárov. Mali sme si vybrať jedného alebo jednu z tých “starších”, ktorý bude náš patrón. Ten nám pri mori nalial na hlavu trikrát vodu a potom sme sa objali. Po tejto iniciácii sme mali dosť času na kúpanie a relax pri pláži. No ako som už spomínal, plávali sme len ja s Ondrom, plus zopár ďalších. Keďže sme sa nenatreli, spálilo nás ako kuratá a bolo to vcelku bolestivé. Potom, keď to zhnedlo, tak som sa chvíľu tešil, akú mam peknú pokožku, ale nie nadlho, lebo sa to začalo šúpať. Vrátili sme sa na miesto, kde sme spali, umyli sa a mali sme oddych, potom sme mali zase také zdieľanie, ale už z celého týždňa. V nedeľu sme mali svätú omšu a po omši sme šli späť do Luandy. Úprimne som sa už tešil na normálnu posteľ a sprchu. A že si trošku oddýchnem, lebo to bol celkom náročný týždeň, ale za to krásny a obohacujúci.

Deň radosti a choroby v jednom

Píše sa deň 19.12.2017. Je normálny deň ako každý iný. Ráno vstanem, spravím si rannú hygienu, idem na omšu a po omši idem pripraviť palacinky, lebo dobrovoľníčka Nayany mala odchádzať 22.12. do Brazílie. Boli to moje prvé palacinky, ktoré som robil a boli vcelku chutné, no už vtedy som sa začal cítiť zle. Po raňajkách som si šiel trochu ľahnúť. Asi o hodinku nato prišla Nayany s tým, že nám prišli víza. No veľmi som sa tešil, naozaj! Taký pocit radosti som dlho nezažil. No potom sa blížil čas obeda, pocity radosti vystriedala bolesť a nechuť. Povedal som Padremu, že sa necítim dobre a či by som mohol zavolať sestričke, nech mi spraví test na maláriu. Vtedy som mal len mierne zvýšenú teplotu. Padre mi povedal, že mám ešte chvíľku počkať a ak sa to nezlepší, pôjdem na kliniku. No moc sa to nezlepšilo z teploty 37 som mal 39,5, no triasol som sa, ako keby bolo -10. Prišla sestrička, spravila mi rýchly test, ktorý nič nepotvrdil, tak sme šli na kliniku, kde mi zistili hodnotu 35000. Neviem presne v čom a ako sa to meria, ale len na porovnanie: Ondrej schytal maláriu asi dva dni pred tým, no mal hodnotu 1000 (čudoval som sa, že je chorý, lebo vyzeral úplne v pohode). Keďže moja hodnota bola príliš vysoká, doktor mi povedal, že pôjdem do nemocnice. Z kliniky som šiel do saleziánskeho strediska zbaliť si veci a Padre ma odviezol na kliniku s lôžkami. Tam ma hneď napojili na infúziu s chinínom a ešte niečím. Takže moja predvianočná príprava bola na klinike s hadičkami v ruke. Ako čakal som, že schytám maláriu, ale že bude tak silná, to som vážne nečakal.

23.12.2017 ma konečne prepustili už len s hodnotou 1000, predpísali mi lieky a ja som konečne mohol opustiť nemocničné lôžko. Keďže som mal ešte dozvuky z malárie, tak na Vianoce som sa tiež necítil veľmi dobre. Čo sa týka Vianoc, je to tu dosť odlišné. Deň bol skoro rovnaký ako každý iný, až na to, že sme mali slávnostnú omšu. A na večeru sme mali viac druhov sladkého, pretože Ondrej robil mousse čo je taká pena zo smotany s ovocím alebo kakaom, ja som spravil puding a sestry priniesli koláč. A hlavne chýbala mi rodina. Až teraz som si viac uvedomil, ako mi chýba, keď som s ňou nebol.

 

Škola pre animátorov vo Viane

Viana je časť Luandy, kde je seminár pre bratov, ktorý sú na ceste stať sa saleziánmi. Buď sú tam ašpiranti, prenovici, novici, postnovici a potom ešte jedna úroveň, ktorej si meno nepamätám. A potom ešte 4 roky štúdia a potom sa človek stane diakonom a nakoniec kňazom. Toto rozlišovanie tu trvá približne 15 rokov, čo je dosť dlhá doba. Na druhej strane je potrebné, aby sa človek rozhodol správne a hlavne s Bohom.

Na túto školu animátorov prišli animátori z rôznych kútov Luandy, ale aj z iných miest, ako sú napríklad Benguela, Dondo či N´dalatando. Animátori sú rozdelení do troch ročníkov. Animátori mali doobeda hodiny na rôzne témy, z ktorých mali počas týždňa testy. Dokopy počas celej školy animátorov mali 3 testy. Ak ich úspešne absolvovali, mohli prejsť do ďalšieho ročníka. Tí, ktorí nespravili, si budú musieť ročník zopakovať opäť o rok. Samozrejme, väčšina spravila, no našli sa aj takí, ktorí to nespravili. Počas školy animátorov som mal za úlohu robiť fotky, takže som fotil, čo sa dalo a čo som uznal za vhodné :P. Spoznal som aj veľa nových ľudí ako napríklad sestry FMA alebo animátorov, ktorí už školu úspešne absolvovali, čiže pomáhali s organizáciou, ale aj animátorov, ktorí prišli absolvovať ďalší ročník. Keďže som bol fotograf a mnoho času som nemal čo fotiť, lebo študenti-animátori boli v triedach a mali hodiny, tak som sa spoznal s miestnymi deťmi. Boli do deti pani, ktorá vlastní kantínu na škole. Malého Josueho, ktorý má jeden rok, Filoménu, ktorá má 8 rokov a Paola, ktorý má 10 rokov. Naučil som ich jednu riekanku, ktorá sa im veľmi zapáčila a hral som sa s nimi takú hru, kde skáčete po políčkach, ale tam, kde je kamienok, nemôžte skočiť. Neviem ako sa to volá ale vyhral som (smiech :P). Predposledný deň sme si boli oddýchnuť k moru a v posledný deň boli vyhodnotení animátori s najlepšími výsledkami a tí, ktorí úspešne absolvovali školu pre animátorov. Rozlúčili sme sa a šli sme späť do Lixeiry.

(Fotky sú z foťáku, sú žiaľ príliš veľké a nejdú mi nahrať a navyše nám momentálne nefunguje wifina. Fotky zo školy animátorov dá Ondro do svojho blogu.)

Kde som to skončil?

Gratulujem tým, ktorí vydržali čítať až sem :). Na druhý deň po škole animátorov, čo bola streda 10.1.2018, som šiel klasicky ráno na omšu. Po omši som šiel na raňajky. Počas raňajok mi volá Padre Santiago a hovorí, či som s Ondrejom, tak mu hovorím, že áno. Povedal mi, nech dám na hlasný odposluch, aby sme počuli obaja, na to mu hovorím, že sme v jedálni s bratmi a Padrem Aginaldom a Vincentem. Tak ma poprosil, nech ideme do izby. Tam mi povedal, že nejdem do Cabindy ale do ….. (nie robím si srandu :D) Lueny, ktorá je od Luandy vzdialená približne 1200 kilometrov.  K tomu mi povedal, že sa mám zbaliť a ešte v daný deň pôjdem do Lueny. V hlave úplný zmätok. Čo? Prečo? Predsa som mal ísť do Cabindy. Už som sa tam tešil a nevedel som sa dočkať, kedy tam pôjdem. No Boh mal nakoniec iný plán a nechcel ma v Cabinde ale v Luene. Aj keď som bol zmätený, trošku nahnevaný a sklamaný, vedel som, že to tak Boh chce. Nechápal som prečo, ale po čase to určite pochopím. Zaujímavé je, že ráno na omši hovorím Bohu: Pane vkladám všetko do Tvojich rúk. Ty sa postaraj! Ani nie o hodinu na to mi volal Padre Santiago :). Tak som sa zbalil a pred sebou som mal trojdňovú cestu autom. Ale o ceste do Lueny a o tom, aké to tu je, napíšem v ďaľšom blogu, lebo už teraz je dlhší, ako som chcel :).

A prečo ten nadpis? Pretože z veľkého mesta plného mrakodrapov, budov, prístreškov, som prišiel do mestečka, ktoré ma 6 hlavných ulíc, jeden väčší obchod a hlavne je tu omnoho viac zelene.

PS: Vďaka všetkým, ktorý na mňa myslíte a modlíte sa za mňa. Pomáha to a chcem vás povzbudiť aby ste sa modlili ďalej. Nielen za mňa, ale za všetkých ľudí tu v Angole a za všetkých dobrovoľníkov. Aj ja sa budem modliť za vás :).

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *