Ťažko, ľahšie, najľahšie

Super teplučko po výstupe z lietadla. Tabuľka Karibu Kenya- sme na správnom mieste. Prvé týždne sme strávili v centre Kuwinda, kde sme prišli v čase vianočných prázdnin. Len pár detí ostalo v centre. 

Robino

Ej ten čas, keď nemôžete rozprávať, lebo angličtina😄. Samozrejme neni sa čoho báť.. začiatky spoznávania okolia, dianie v centre, hry s deťmi, počúvanie jeden druhého.. tieto momenty nevedome vytvárajú slovnú zásobu. Okamihy, kedy ste „switch off“, ale chlapci sa stále všeličo vypytujú..lámavo odpovedám. Kŕmenie sliepok, polievanie ihriska a ojoooj mäso☺tradičná zabíjačka. Tak sme sa niečo priučili, no domácu zabíjačku to veru neprípomínalo😂 uau. Čas vianočný sa blížil a my sme mali kreatívne chvíľky s deťmi, vyzdobili sme centrum a zasvietili stromček. Prišiel čas, kedy sa Ježiško narodil a slávenie omší plných spevu a piesní, tlieskania rúk detí, ktoré ostali v centre. Začiatkom januára sa pomaličky vracali deti do školy z prázdnin. Začala škola. Deti doobedie trávili v škole a poobede šantili a plnili povinnosti s nami. Už som sa usadil a teraz poďme, presun do centra Langata- rehabilitation centre. Týžden pred príchodom nových detí bol pokojný, opätovného spoznávania okolia, vylepšováky v záhrade.. je tu koniec Januára. „Poďme“ ideme na ulicu zahráme futbal s deťmi a zoberieme ich do centra. Prvý deň jedna skupina detí, druhý deň druhá. Karibuni boys.

                

Postele sa zaplnili rýchlo. Zoznamovačky, pamätanie mien, otázky typu „kedy začne škola“😏. Druhý deň bol náročný ako aj ďalšie dva tyždne, keď chaloši začali zisťovať, kde vlastne patria. Bol to čas kombinácie trpezlivosti, snahy ich pochopiť a angličtiny, predsa o čosi lepšej. Začali sme učiť. Deti plné radosti zo školy, kým nezistili, čo je to sedieť a „vraj“ dávať pozor. Hah😇 stále sa snažím pochopiť tie hyperaktívne, tvrdé hlavičky.. trpezlivosť prináša ovocíčko. Čas prišiel ku koncu marca. O pár tvárí menej a o mnoho pokrokov viac. Futbal, ručné práce, drina za lavicami, modlitby, oslavy narodenín, dochvíľnosť, hodiny kreslenia..v mnohých z nich sú talenty, ktoré sa musia spoznať. Naučili ma tancovať. Drevo tu tiež tancuje. Tu fičí všetko. Lopta nemá vzduch, ale my hráme futbal. Mám málo chleba, ale dám ti polovicu…hej aj tebe…uau😇. A už po troch mesiacoch nevedome zafixovaná angličtina sa vynára a mení na slobodnejšie momenty pochopenia, zdieľania sa s deťmi, priateľmi, s našou rodinou v centre 🇰🇪🌍🏠. Baadaye

Tibor 

Príchod do Afriky bol úžasný. Aj keď bolo lietadlo preplnené a po 6 hodinách som nevedel akú pozíciu nôh si zvoliť, ukľudnila ma pieseň africa od skupiny Toto. Uvidel som prvé palmy a ľudí čiernej pleti, ktorých som za svoj život videl asi 50.
Horúce slnko mi zachvátilo telo a kedže sme prišli v decembri nebol som na toto teplo zvyknutý.
Prvá interakcia s domácimi, keď si taxikár za radu pýtal peniaze, povedala o krajine, v ktorej som, veľa.
Občas som sa necítil ako slovák, ale skôr ako marťan, kedže niektorým ľuďom takmer vypadli oči, lebo som biely.

Chlapci v centre boli na „muzungu“ o čosi viac zvyknutí, no aj tak nepohŕdli prehrabnutím vlasov, dotykmi kože a zvláštnymi otázkami.
V Bosco Boys Kuwinda veľa práce pre nás nebolo, tak sme mohli pomaly spoznávať chlapcov, saleziánskych bratov, personál, jedlo, faunu, flóru a kultúru, ktorú majú keňania v sebe hlboko zakódovanú.
Prešli Vianoce, Nový rok a my sme už boli na ceste do centra Bosco Boys Langata, čo mal byť náš domov po zvyšok nášho pobytu.
Prišiel deň „D“. O street boys sme počuli veľa, no dnes sme sa s nimi mali osobne stretnúť.
Sebavedomo som povedal prvé habariako a priateľsky dal chlapcom päsť. Myslel som si, že nebezpečný a divoký život na ulici chlapcom vezme dôveru v iných ľudí, naopak ma chytili za ruku, dali si ju okolo ramien, začali mi o sebe rozprávať a pomalým krokom sme sa vydali do mestského parku hrať futbal. V očiach som im videl nadšenie, že o nich niekto prejavil záujem. Na mnohých z nich bolo vidno, že ich život na ulici trápi, no zo situácie, do ktorej sa dostali, nieje cesta ľahká.
Keď sme chlapcom dali loptu, akoby hneď zabudli na všetky problémy. Ich vášeň pre šport ma udivovala. No pohľad na futbalistov, ktorí si jednou rukou držia pod tričkom fľašku s lepidlom ma zarmútil. Mnohí z nich ešte len začali pubertu. To sme ešte nevedeli že nám prirastú k srdcu.
Triedy boli čisté, jedlo sa varilo. Bol pondelok 1. februára a do centra Langata prišiel prvý autobus so street boys. 50 špinavých a zapáchajúcich detí sa usadilo a začalo jesť fazuľu. Potešili ma známe tváre z mesta a to, že lepidlo, čo si tak chránili, nechali tak ako ich obavy, v meste. Po jedle sme ich oholili, ostrihali im nechty a po dlhej dobe sa chlapci umyli. V utorok pribudlo ďalšich 20.

                   

Prvý týždeň bol hektický. Síce boli dni plné športu a hier mnohí chlapci to už po pár dňoch vzdali a bohužiaľ ušli späť do mesta. Robo, ja a Dominika (dobrovoľníčka z Poľska) sme to podľa mňa mali ťažšie ako zvyšok personálu, keďže chlapci mali problém rešpektovať belochov z Európy, ktorí nevedia ako to v Keni chodí.
Aspoň 3krát do dňa som si povedal, že končím a zbalím si kufre, no bez tlaku by bol aj diamant len grafit a tak som sa presviedčal, že to robím nie len pre chlapcov, ale aj pre seba.

Po dvoch týždňoch sme chlapcov rozdelili do tried. Prišiel čas naplno začať našu misiu. Dostal som triedu ôsmych chlapcov. Matematika mi nikdy nešla, no povedal som si prečo ju neučiť, šiestakov zvládnem… okamžite som k ľuďom, čo sa takouto prácou živia, začal mať väčší rešpekt. Udržať ich pozornosť a prinútiť ich písať je naozaj umenie, ktoré som sa dodnes nenaučil.
Po ďalšom týždni nám z pôvodnej sedemdesiatky zostalo 25 chlapcov. Mnohokrát som za ich odchod vinil seba.
Na chlapcoch je vidno zmenu. Každý deň sa kúsok z ich divokosti a drzosti vytráca a to ma utvrdzuje v tom, že to, čo robíme, má zmysel.

Vedúci centra nám oznámil, že prezident nechce v meste street boys a tak je možné, že ich príde do Langaty 100.
Dúfam, že mi na nich ostanú sily.
Good bye 🇰🇪

 

Róbert Kucharík

Mal som sen, túžbu ísť niekam kde láska, smiech a radosť každý deň prevláda nad materiálnym bohatstvom ktoré je všade okolo mňa. Mám pocit, že nás ľudí zo dňa na deň pohlcuje túžba mať viacej ako dať. Preto som sa rozhodol po strednej škole realizovať svoju celoživotnú túžbu a vzdať sa časti života komfortu a darovať svoj čas misijnej krajine. Odísť na misiu mi prišlo výnimočnejšie než cestovanie, atak som si ju zvolil na prvé miesto, môj štart, odkiaľ možno kráčať ďalej svetom a spoznávať Ježišovu skutočnú lásku v dobrom aj zlom. A milovať človeka nielen, keď mám niečo s neho. Láska nieje obchod. Vďaka za vaše modlitby. Nebojme sa niesť kríž na cestu do neba.

Môže sa Vám ešte páčiť...

2 komentáre

  1. Kevin a Majka píše:

    Pozdravujeme do Kene 🙂 Ďakujeme za blog a myslime na vás v modlidbach. Držte sa! :)…. Kevin a Majka.

  2. Štefan Kormančík píše:

    Ahojte, smelo vpred:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *