Čaro obyčajných vecí…

Celý náš život je skúška z lásky. Na konci bude súd a tam zaznejú tie známe Ježišove slová: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma…Poďte požehnaní a zaujmite miesto, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta“.

Naša pôvodná túžba ísť na misiu vznikla už na strednej škole.

Kevin: Bližšie k misiám som tak povediac „načuchol“ až keď som hlbšie spoznal Majku, neskôr moju manželku. Ona vo mne zapálila knôtik pre misie. Keď v istý školský deň k nám dorazil Nikolay Chirkov, vtedajší kandidát na saleziána, porozprávať o svojej domovine Yakutsko, misia sa začala. Vďaka Nikovi som sa dozvedel o Saviu, ktoré každý rok vysiela dobrovoľníkov do krajín „tretieho sveta“. Dlhšie som váhal, či sa nahlásiť, no nakoniec som sa prihlásil a dodnes neľutujem. Príprava trvala 9 mesiacov. „Sen v hĺbke tvojho srdca je Božia vôľa pre teba“ táto myšlienka ma sprevádzala po dobu 9 mesiacov a nielen vtedy, ale aj dnes je stále aktuálna. A Boh Otec, má pre teba pripravené ešte väčšie veci, o akých ani len nesnívaš. Je až ohromujúce ako to naštartovalo moju misiu na Luníku 9 v Košiciach, neskôr misiu manželstva a misiu na Orechovom dvore v Nitre už spolu ako manželia. Sviatosť manželstva sme si odslúžili 4.júla 2020 v kostole obetovania Panny Márie. A práve Panna Mária nás po celý čas sprevádzala a neustále sprevádza. Naša drahá Matka Mária.

Majka: Prvýkrát som začala o misiách premýšľať po tom, čo som videla dokument o misionárovi pôsobiacom v Afrike, v kútiku srdca som vtedy cítila také nejasné pozvanie k misijnej službe, ale nevedela som presne čo to znamená, a ďalej som nad tým nepremýšľala. Neskôr počas strednej školy sme sa znova vrátili k téme misia, s kamarátkami sme sa rozprávali, že by bolo super ísť niekam na misie do Afriky, posielali sme si obrázky malých černoškov, snívali o poznaní ďalekého sveta… 😀 No vždy mi akosi chýbal krok odvahy ísť za touto túžbou. Boh vedel, že potrebujem niekoho, kto ma v tejto túžbe potiahne, kto mi dodá odvahu a dokonca kto sa podujme ísť na misiu spoločne so mnou, a tak mi poslal do cesty Kevina, ktorý je mojou odvážnejšou polovicou 😀

Naša pôvodná misia do, ktorej sme mali byť vyslaní bola Keňa, ale ako sa hovorí „Človek mieni, Pán Boh mení“ 🙂 Tak zmenil aj naše pôvodné plány a učil nás dôverovať tým jeho. Vedeli sme, že misia v Keni by bola väčšie dobrodružstvo, no zároveň sme sa pýtali seba navzájom čo je ozajstným cieľom misie, čím dlhšie sme sa modlili za správne rozhodnutie, tým viac sme cítili, že služba iným je to čo by malo byť našou misiou, a tá je potrebná všade či v Afrike, či na Slovensku, či v inom kúte sveta. A tak sme sa rozhodli odpovedať Bohu „Áno“ na toto pozvanie pre misiu na Orechovom dvore. Dostali sme možnosť aspoň na chvíľku nakuknúť k biednym našej malej krajinky. Rómovia sú nášmu srdcu veľmi blízki , keďže sa im venujeme už pár rokov, máme viacerých priateľov Rómov, za ktorých sme vďační, a tak sme sa tešili, čo nám tento čas prinesie. Náplňou našej misie bola práca v materskom a komunitnom centre priamo v osade. Do materského centra chodili rómske mamičky s detičkami do 3 rokov, v centre sme s deťmi precvičovali montessori aktivity, ktoré napomáhali ich rozvoju primerane veku, bolo zaujímavé pozorovať ako tieto rómske detičky za tých pár mesiacov napredovali a učili sa novým veciam. Tiež sme sa venovali aj rómskym mamičkám, s ktorými sme piekli koláče, rozprávali sme sa o bežných veciach, tiež boli pre nich pripravené aktivity- šitie, vyrábanie ružencov… bolo to veľmi pekné, lebo práve cez tieto spoločné aktivity sme sa dokázali viac zblížiť, posrandovať, dozvedieť sa viac o ich problémoch v rodine, v osade… Samozrejme počas misie prišli aj ťažšie chvíle, bolo náročné  vidieť, ako sú mnohé deti v osade zanedbávané, ako málo lásky sa im dostáva,  bolo ťažké vidieť v akých podmienkach tam žijú mnohé rodiny a ako tvrdohlavo sa držia často veľmi  škodlivým tradíciám bez lásky. Niekedy bolo náročné  vrátiť sa z osady domov a vstrebávať všetky dojmy ,ťažkosti a trápenia, ktoré sme v osade videli.

Práca s ľuďmi ako takými nás môže naučiť vzájomnému porozumeniu, úcte, pokore, láske. Človek nie je stroj, ktorý naprogramuješ a on bude robiť to čo chceš ty. Obzvlášť v Rómskej pastorácii to tak nefunguje. Rómovia žijú často v zlých civilizačných podmienkach spojených zo zlou atmosférou okolo. Najmä pre vyvíjajúce sa deti je táto atmosféra veľmi škodlivá. Keď som raz bol na jednom divadle, kde Rómovia hrali na hudobných nástrojoch, tancovali a spievali spolu so Slovákmi, bol to úžasný a veľmi krásny pohľad, ktorý som si zapamätal. Sám pre seba som si hovoril „takto nejako to bude vyzerať v nebi“ je ale veľká škoda, že veľa  týchto mladých talentov končia tak povediac svoju „budúcu kariéru“ už v začínajúcej sa puberte. Správne sprevádzanie a nasmerovanie mladého človeka je veľmi dôležité, ba priam mnohokrát odpovedajúce jeho ďalšiemu pôsobeniu na scéne života. Don Bosco spolu so svojimi mladými zdieľal ich radosti, ale aj starosti života. Spolu sa smiali, ale aj plakali. Don Bosco týmto chlapcom ukazoval každý deň tvár milujúceho Otca, a oni tak mohli spoznať aj svojho nebeského Otca.  Moje pôsobenie v komunitnom centre netrvalo dlho a bolo dosť obmedzené pre covid. Prvá polovica misie sa niesla v duchu stretiek s deťmi, ktoré do komunitného centra chodili písať domáce úlohy, časom stráveným s mladými pri hraní futbalu alebo na gitare alebo pomoc starším, ktorí potrebovali vyplniť papiere na úrad. Druhú polovicu misie som už bol tak povediac „homeoffice“ :)kedže kvôli covidu som mal zakázaný vstup do KC ,a tak som sa s Majkou, ktorá každý deň chodila so sestrami FMA na osadu do materského centra spájal v modlitbe. Myslím si, že Pán nám týmto chcel ukázať, že misia akéhokoľvek druhu v našich životoch musí byť popretkávaná modlitbou. 

 

Obaja vnímame, že tento čas bol pre nás požehnaný a neľutujeme, že sme sa preň rozhodli. Zocelil ešte viac naše manželstvo, mali sme viac času na modlitbu, na „randenie“, učili sme sa spoločne zvládať aj ťažké situácie, s ktorými by sme za bežných okolností možno nestretli a prostredníctvom toho ťažkého sme sa mohli učiť pokore, vďačnosti, trpezlivosti a pripomínať si, že bohatstvo tohto sveta nespočíva v materiálnych veciach. Veľa pekného času sme strávili aj so sestrami FMA a misionárkou z Indonézie sestrou Sedis či už pri spoločných obedoch, výletoch, hraní šachu a ping-pongu… 🙂 Aj skrze ich službu na „Orecháči“ sme sa učili väčšej láske k blížnym. 

Cieľ našej misie s názvom „život“ je nebo a spoločenstvo s tou najväčšou Láskou. S láskou nášho Boha a spasiteľa Ježiša Krista. A práve láska by mala byť dôvodom našich  „misií“ tu na zemi. Na Orechov dvor sme sa spolu ako manželia rozhodli prísť, pretože veríme, že to bola Božia cesta lásky pre nás. Samozrejme, nemôžeme vedieť aké sú Božie cesty pre nás, ak sa ho to nespýtame, ak sa s ním nezhovárame. Boh nás miluje a jeho láska k nám je nesmierna. Celý nás život je o objavovaní tejto lásky tu  na zemi a napokon neskôr s ním už v nebi. Narodiť sa a nechať sa milovať. S radosťou môžeme povedať „raz sme sa narodili a už nikdy nezomrieme“. Aká len krásna môže byť táto cesta, ale aj nemusí, ak žijeme bez lásky. Opak lásky je zúfalstvo, strach, klamstvo, žiarlivosť, žiadostivosť, hnev… Lásku môžeme nachádzať každý deň. Každý deň je nový a krásny dar, ktorý nám dáva Boh Otec. Každý človek, ktorého sme stretli a ešte len stretneme nás môže priblížiť k Bohu. Každé sklamanie, trápenie aj radosť.  Spolu so sv. Františkom môžeme prehlásiť :

„Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom,

Buď pochválený, môj Pane, za sestru Lunu a hviezdy;

Buď pochválený, môj Pane, za brata Vietor,

Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu,

Buď pochválený, môj Pane, za brata Oheň,

Buď pochválený, môj Pane, za tých, čo odpúšťajú pre Tvoju lásku a znášajú slabosť a trápenie.Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú,lebo Ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.

Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť,

Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu,ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!“

A tak, ak sme sa na tejto našej misii naučili aspoň trochu láske, tak potom to všetko malo zmysel a bolo to dobré. „Blahoslavený sluha, ktorý dokáže tak milovať svojho chorého brata, čo sa mu nevládze odvďačiť, ako zdravého, ktorý sa mu odvďačiť môže.“ Toto je pravá láska. Milovať človeka takého, ktorý sa nevládze odvďačiť. A tomu sa spolu s Majkou chceme učiť aj naďalej v každodennej misii manželstva, rodiny, priateľstva aby naše kresťanstvo nebolo bez lásky. Nech láska je to čo spojí ľudí bez ohľadu na národnosť, kmeň, či jazyk.

 

4 komentáre

  1. Anna Chrkkavá píše:

    Vďaka, Kevin, Majka. Krásne ste to napísali. Nielen napísali, aj tak žili. Nech Vás Boh všetko odmení a žehná! Pozdravujem si Vás! Sr. Anna

  2. Anka Lakatosova píše:

    Dakujeme vam Kevin a Majka. Mohli sme sa s vami aspon na dialku preniest na Orechov dvor. Dakujeme za povzbudenie 😉

  3. Ján Krupa píše:

    Nech vaša životná misia pokračuje aj naďalej… na Slovensku, v Afrike či na Sibíri 🙂

  4. Pavol píše:

    Vaše svedectvo je nádherné. Ste pre mňa veľkým povzbudením. Vydali ste krásne svedectvo služby.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *