Žiť, či prežiť?

Vonku je ešte stále modrasté šero a prvé lúče slnka nedorazili do našej izby. Naše mrežované okno je orientované na východ, a tak je vždy možné ešte z postele odhadnúť, koľko je približne hodín. Budík ešte nezvoní, no hlučné krákanie čiernych vtákov zvaných Ibis Hagedaš, tiež označovaných Hadada pre ich prenikavé tri až štyrikrát opakujúce sa volanie, nás pravidelne prebúdza tesne pred plánovaným vstávaním. Svetlo sviečky je o tomto čase ešte stále magické a v mníšskej tichosti začína nový deň. Podľa hesla „ora et labora“ nasleduje starostlivosť o sliepky a malé kuriatka, ktoré sa pred nedávnom narodili. Potom sa už ponáhľame do kaplnky na ranné chvály a omšu. V našom centre pre nás nastalo nové obdobie. Deti odišli na prázdniny domov a v centre všetko stíchlo. Pracovníci s úsmevom hovoria, že v tomto období sa z centra stáva kláštor.

Koncom októbra, deň pred odchodom chlapcov, sme si na rozlúčku spravili táborák. Atmosféra tohoto večera bola nezabudnuteľná a každý z chlapcov dostal možnosť niečo povedať a zhrnúť, čo sa naučil za uplynulý rok. My sme ich premenu až tak nezažili, keďže sme s nimi strávili iba mesiac, avšak z rozprávania ostatných pracovníkov sme pochopili, aká obrovská zmena nastala v ich životoch. Väčšina chlapcov pokračuje od januára v centre Bosco Boys Kuwinda, kde je saleziánska základná škola.

Z rutiny do terénu

S odchodom chlapcov sa náplň našej práce zmenila. Tempo života sa síce spomalilo, no častokrát nám pri rôznych situáciách tep vyskakuje veľmi vysoko. Začíname a končíme deň každodennou rutinou, no každý je úplne iný. Prebrali sme starostlivosť o sliepky a kuriatka, perieme a zašívame uniformy a pyžamá, perieme deky, robíme pre deti počítačovú učebňu, pomáhame s administratívnou prácou, staráme sa o záhradku a chodíme do „terénu“ hľadať nových chlapcov, ktorí by k nám do centra mohli so začiatkom nového školského roka prísť. Do „terénu“ chodievame buď so sociálnym pracovníkom Teddym alebo sa cez víkendy pridáme k bratom saleziánom, ktorí navštevujú rôzne miesta a pracujú s mladými v ohrození. Teddy, vysoký a chudý Keňan, z ktorého srší dobrota, láskavosť a pokora, pracuje na rôznych miestach ako sociálny pracovník už vyše 15 rokov. V jednom z bežných rozhovorov o kultúrnych rozdieloch nám prezradil, že veľa ľuďom z jeho kmeňa Luo do pätnásteho roku života vytrhnú šesť spodných zubov. Vraj to zvykli robiť, aby v prípade, že človek bude chorý a nebude vládať otvoriť ústa, ho pomocou tejto medzery mohli nakŕmiť. No v dnešnej dobe sa už od tohto zvyku upúšťa. S Teddym sme krátko po tom, ako chlapci odišli na prázdniny domov, začali brázdiť miestami, o ktorých sme si ani nepredstavovali, že vôbec niekedy v živote navštívime.

Domov, či miesto prežitia

Slum. Prvý, ktorý sme navštívili sa volá Huruma. Nachádza sa v prostredí veľkej diverzity. Mix kresťanov, moslimov, Eritrejcov, Somálčanov a rôznych iných etnických, kultúrnych a náboženských skupín robí z tohto prostredia vcelku nebezpečné miesto. Avšak vďaka miestnej „babičke“ sme mali možnosť spoznať 5 rodín, ich príbehy a ich až príliš skromné príbytky. Táto ženička, ako sme sa neskôr dozvedeli, sa stará a pomáha mnohým rodinám v slume a preto ju mnohí považujú za svoju babičku, aj keď v skutočnosti ňou nie je. Ako sme kráčali úzkymi a často desivými uličkami v slume, deti po nás pokrikovali muzungu, čo v preklade znamená beloch, niektoré k nám pribehli, chytili nás za ruku a chvíľu kráčali spolu s nami, iné nám len zamávali alebo sa na nás usmiali. Od Teddyho sme sa dozvedeli, že na tomto mieste by sme bez tejto postavou malej pani ako belosi neprešli len tak, aby sa nám nič nestalo. Ale keďže táto miestna babička mala rešpekt aj u gangov a mnohých ľudí zo slumu, prechádzali sme v bezpečí, akoby sme boli doma. Zabočili sme do malej, tmavej uličky. Zatvorili sme z plechov pozliepané ošarpané dvere a ocitli sme sa na mieste, kde by sme si ani nepredstavili, že môže byť ďalšia ulička, malý spoločný dvor a asi 8 plechových domčekov. Ostýchavo sme čakali pred dverami, kým nás viackrát nevyzvali, aby sme vstúpili. Vošli sme dnu. Na ploche asi tri metre štvorcové bola jedna malá posteľ, malý ošarpaný vyplznutý gauč, jeden kus skrine, maličký televízor a ilegálne natiahnutá elektrina, napojená priamo cez kábliky na spotrebič. Okrem toho nezvyšoval už žiaden priestor a ledva sme sa do domčeka vošli všetci. Maličká posteľ slúži na spánok mame s dvoma malými deťmi a najstarší syn, asi 9 ročný chlapec spáva buď na stoličke alebo vonku na ulici. Jeho mamina ho častokrát ide v noci hľadať, aby prišiel spať domov. Noc na ulici je veľmi nebezpečná. Veľa gangov, šikany, násilia či znásilnení. Nechce, aby sa jej syn zaplietol do gangov a trestnej činnosti, no nevie to nijako zmeniť. Pri týchto slovách sa mamine vtisli slzy do očí. Možnosť, aby jej syn prišiel do rehabilitačného centra a potom sa opäť vrátil do školy, ju naplnila nádejou a vravela, že ho istotne bude pripravovať na to, aby sem prišiel. Táto žena si denne hľadá prácu, ale konkurencia je veľmi veľká. Niekedy sa jej podarí niečo si zarobiť praním či predajom malých vecí. Predávať drogy nechce, hoci by to pre ňu mohlo znamenať vyšší zárobok, no aj oveľa väčšie nebezpečenstvo. S touto statočnou ženou sme sa rozlúčili a pevne dúfame, že sa jej synovi podarí v januári prísť do nášho centra.

Takýchto domácich návštev sme absolvovali s Teddym už vyše 30. Boli sme v slumoch Huruma, Mukuru, Kibera, Githurai 44 a Soweto. Niektoré domčeky mali len matrac a pár plastových nádob na vodu, na ktorých sa sedelo. Boli sme drasticky konfrontovaní s veľkou chudobou a nedostatkom. Narušilo to všetky naše komfortné zóny a vrhlo to nový pohľad na pohodlie, ktoré doma máme.

Ako to vnímame

Počas návštev, času stráveného s Teddym a z rozhovorov sme si vyskladali subjektívny pohľad na život v hlavnom meste Kene. Uvedomujeme si, že naša skúsenosť a vnímanie tohto mesta môžu byť skreslené.

Nájsť si prácu v Nairobi je veľmi náročné a to aj pre tých so stredoškolským či vysokoškolským vzdelaním. Ďalšia skutočnosť, čo nás v rámci spoznávania podmienok v slumoch prekvapila, bola, že ľudia si za tieto veľmi biedne príbytky platia nájmy. Odvážime sa predpokladať, že je to jedno z najdrahších bývaní na svete, keď za tri metre štvorcové platia v prepočte 20 až 35 eur, a to bez prístupu k tečúcej vode a bez elektriny. Veľa ľudí sa sem dostane tak, že sa v nádeji presťahuje z vidieku do mesta, dúfajúc, že sa tu budú mať lepšie a nájdu si prácu. Predajú malé políčko zeme, ktoré im produkovalo aspoň nejaký príjem a v meste vpadnú do tohto uzatvoreného kruhu. Ďalší fenomén, ktorý sme na návštevách vnímali, bola neprítomnosť mužov v domácnostiach. Veľakrát je žena opustená, má deti zo znásilnení alebo jej muž podľahne nejakej chorobe. Napriek všetkým týmto negatívam bolo veľmi viditeľné a krásne, aký živý a radostný je ich komunitný život, spolupatričnosť, vzájomná podpora a pomoc. Napríklad jedna rodina, ktorej mama pred rokom zomrela na chorobu a zanechala 4 deti a chorého manžela, ktorý často nevládze pracovať, podporuje jeho brat, ktorý síce nezarobí veľa, ale z toho mála, čo sa mu podarí pri obrovskej konkurencií získať, im často pomáha. Tiež bolo krásne vidieť radostné a hrajúce sa deti, ktoré sa napriek problémom vedia tešiť z maličkostí a krásnych priateľstiev. Ďalšie hrejúce uvedomenie bolo, že sa im na perách často zjavoval úsmev. Pre nás je to možno paradoxné, ale oni napriek tomu, že takmer nič nemajú, pociťujú radosť a šťastie. Nestrácajú nádej a túžia po lepšej budúcnosti pre svoje deti. Neplatí to tak však vo všetkých prípadoch. Mnohí chorí vnímajú veľkú ťarchu života, často nemajú na lieky či jedlo a preto je ich situácia mnohokrát náročnejšia. Viacerých domácich sme sa pýtali, ako to je s týmito ľudmi, ako by mohli zmeniť a zlepšiť svoje životy. Dozvedeli sme sa, že títo ľudia takto žijú už veľmi dlho, častokrát od narodenia. Sú tu ľudia, ktorí chcú zmenu, no väčšine takýto život vyhovuje a preto je zmena takmer nemožná.

Otázky bez odpovede

Po tomto zistení nás zasiahol veľký pocit bezmocnosti. Má humanitárna pomoc, misie alebo naša prítomnosť vôbec nejaký zmysel? Máme vôbec možnosť pomôcť týmto ľudom alebo sme to len my, ktorí touto skúsenosťou niečo získame? Ako by vyzerala Afrika bez kolonizácie, bez humanitárnej pomoci, bez misionárov? Ťažko povedať. Určite však táto pomoc nie je čierno-biela. V niečom to posúva, no v niečom poriadne zabrzďuje. Možno to vnímať ako odkaz, že pomoc je potrebná tam, kde je o ňu požiadané. Jednorázová materiálna pomoc môže paradoxne narobiť viac škody ako úžitku.

Šťastie, výsledok vnútorného pokoja

Všimli sme si tiež, že napriek tomu, v akom nedostatku títo ľudia žijú, vedia byť šťastní. Často sa pýtame, či nás náš blahobyt neochudobňuje o radosti z jednoduchých maličkostí, z každého prežitého dňa a z obrovského daru zdravia. A čo je väčšia chudoba? Materiálna alebo vnútorná? Aj keď riešením by určite nebolo všetko opustiť, žiť v slume a zrazu pocítiť to ich šťastie. Skôr sa núka otázka, čo je to, čo spôsobuje v našom svete tak veľa psychického utrpenia a ako by sme sa mohli inšpirovať životom týchto ľudí. Hoci bol tento čas strávený v slumoch veľmi náročný a únavný, hlavne na spracovanie toho, v akých podmienkach títo ľudia musia žiť, necítili sme úzkosť, ako keď sme boli priamo na ulici s bratmi saleziánmi medzi chlapcami, ktorí často fetujú lepidlo. Skôr to bol hrejivý pocit lásky a znova natočené zrkadlo na našu realitu. O skúsenosti s chlapcami na ulici sme sa rozhodli napísať samostatný blog, keďže táto skúsenosť bola veľmi silná.

Život je zvláštny

Táto myšlienka nás prepadne mnohokrát. Keď ideme jesť chutné navarené jedlo a vnímame, že ešte včera sme videli hladujúce deti. Keď umývame riad teplou vodou a vieme, že asi tak 3 milióny ľudí pár kilometrov od nás má určitý prídel studenej vody na deň. Keď sa cítime bezpečne, potom ako v noci zavrú brány a stráži nás 20 strážnych psov, pričom deti žijúce v slumoch sa boja vyjsť v noci na záchod, preto svoju potrebu vykonajú dnu. Život je zvláštny, lebo vnímame to, kde sme teraz, to, kde sme žili a žiť budeme a to, kde žijú títo ľudia. Čím sme si to zaslúžili?

Moju dobrovoľnícku službu v Keni finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci Programu vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.