“Šťastie nie je stanica, kam smerujeme, ale spôsob, ako cestujeme.”

Každý chce byť šťastný. Alebo teda aspoň doteraz som nestretla človeka, ktorý by mi protirečil. Ako dobre. Neviem ako vy, ale ja som veľmi často mala tendenciu stavať svoje šťastie na druhých. Byť závisla. A pritom ranená. Túžba hľadať šťastie a robiť šťastnými druhých nestačila. Od túžby je ešte ďaleko ku skutkom. Takým tým reálnym.

“Sme chudobní, ale sme štastní.” Povedal mi úplne otvorene pri jednom rozhovore náš 19-ročný ašpirant a človek mne blízky, v súvislosti s témou o rozdielnosti našich kultúr. Túto vetu som počula doma asi ako každý už veľakrát – že pravé šťastie sa nezakladá na hmotnom bohatstve. Ale až keď čelíte tejto realite dennodenne a ľudí, ktorých ste si nesmierne obľúbili a ktorí sa stali súčasťou vášho života, to aj naozaj žijú, už to neberiete iba ako slová. “A vy v Európe ste šťastní?!”, pokračoval náš rozhovor jeho otázkou. Oni síce veľmi nepoznajú Európu, Ameriku ani žiadne iné kontinenty (aj taká Austria a Austrália je pre nich jedna krajina), ale ich predstava o tom, že v takýchto vyspelejších krajinách žijú ľudia na lepšej životnej úrovni, je už pevne zaužívaná. A tak troška zaskočená jeho otázkou mu hovorím, že to závisí od toho, čo vníma pod pojmom šťastie. A takisto, čo pod týmto pojmom vnímajú ostatní. Lebo Európa nie je továreň na šťastie, napriek tomu, že oproti mnohým krajinám sa máme dobre. Ale či sme šťastní tak naozaj v tom, čo žijeme, či tú našu každodennosť vnímame ako šťastie a príležitosť deliť sa o to šťastie, neviem… Bol by som šťastnejší, ak by som mal lepšiu prácu, bola by som šťastnejšia, ak by som mala frajera, bol by som šťastnejší, ak by som mal viac peňazí a nový dom, bola by som šťastnejšia, ak by som mohla zmeniť to a to…a tak nestaviame naše šťastie na tom, čo máme, ale na tom, akí by sme mohli byt šťastní, ak by sme mali čarovnú paličku a zmenili, čo sa tak ľahko zmeniť nedá. A možno niečo aj dá, len to chce vyjsť z našej komfortnej zóny.

Alegria! Myslím, že toto slovo veľmi výstižne vyjadruje pre mňa (napriek niektorým rozdielom, ktoré sa dajú ťažšie pochopiť) stále sympatickú kultúru miestnych. “Vaše omše musia byť dosť mŕtve, čo?!”, počula som túto otázku, položenú s ich svojským humorom, už x-krát. Ťažko som sa snažila vyvrátiť tento názor. Lebo popravde, v porovnaní s tým, ako oni prežívajú omšu, na tej nasej by určite zaspali 🙂 . Tu sa omša nezaobíde bez spevu, tanca a tlieskania. A čím viac, tým lepšie. Zbor tancuje na začiatku omše pri vstupe do kostola, druhýkrát pred čítaniami, keď v strede v uličke dievčatá sprevádzajú miništranta, ktorý drží v ruke knihu s čítaniami, pričom tancujú a spievajú v preklade: “Toto je Slovo Božie. Zmysel, ktorý vchádza do srdca. Šťastní sú tí, ktorí počúvajú Slovo Božie a s radosťou ho ohlasujú…” A posledný krát sa tancuje na konci omše tzv. tanec vďaky. Aj keď miestami som mala pocit, že som skôr v cirkuse ako v kostole, toto je ich neoddeliteľnou súčasťou a myslím, že doma budem zaspávať asi na našich omšiach už aj ja 🙂 .

Alegria! Alegria! Alegria! Radosť snáď v akejkoľvek situácii. Asi pred mesiacom som bola spolu s našimi mladými v jednom meste na víkendovej akcii s názvom “Páscoa jovem”. V podstate to bolo diecézne stretnutie mladých, s úmyslom oslávenia veľkonočnej radosti. Ako to na tieto pomery býva, viac času sme strávili čakaním za programom ako samotným programom. Už hneď v prvý večer sme čakali so všetkými vecami 2 hodiny na zemi na ceste za otvorením školy, kde sme boli ubytovaní. Aby som nezabudla, už som sa s vami podelila o to, ako oni spia? V triedach si každý postaví stan pre seba a vytvorí sa tak “stanové mestečko”. To mi tiež prišlo dosť podarené, ale vraj je to proti komárom. No ale o inom som chcela. Počas toho čakania von sa spontánne vytvorili skupiny a spievalo (ba až kričalo), tancovalo a bubnovalo sa vo veľkom. Bez ohľadu na to, že všetci sme boli unavení, táto radosť nenechala sedieť nikoho. A mne len napadlo, že koľkí ľudia na Slovensku by už po nás kričali, že je nočný kľud, pozerali na nás ako na bláznov alebo volali policajtov 🙂 .

V jednu májovú sobotu sme mali celonočnú Vigíliu pri príležitosti sviatku Zoslania Ducha Svätého. Program začínal o 19:00 a trval do 4:00 ráno. Keď som si predtým hovorila, že ako vydržím nezaspať, už po prvých minútach som sa presvedčila o opaku. Ta dynamická a úprimná radosť z tých tancov a spevov sa vznášala preplneným kostolom. “Sestra v akcii” by iba tíško závidela :).

Živou radosťou sú tu bezpochyby deti. Tým sa nevyrovná snáď nič. Vysmiate, šantiace sa, objímajúce, nosiace vám kvety (síce natrhané vedľa v záhradke sestier saleziánok, ale ešte sa nikto nesťažoval 🙂 ) a zahrňujúce tými milými detskými otázkami, ktoré vás nenechajú bez úsmevu. “Martina, nemôžeš byť dlho na slnku, lebo potom budeš ako my, hej?” “Martina, a tvoji rodičia bývajú v Luande? Lebo ešte som ich tu nevidel.” “Martina, a to tvoja sestra je tiež mulata?” – reakcia po tom, ako som im ukázala fotku mojej sestry z telefónu. A našla by som kopec takýchto veselých príhod, ktoré sa vedia zrodiť len v detskej hlavičke a nás dospelákov učia pozerať sa na to všetko tak jednoduchšie.

Šťastie nie je stanica kam smerujeme, ale spôsob, ako cestujeme… A nehovor, že to tak nie je. Nehovor, že “keď Boh rozdával šťastie, stál si posledný v rade”. Najzaujímavejšie je, že najviac sa sťažujú tí, ktorí toho dostali viac. Ale nikto nedostal dobrý alebo zlý život. Každý dostal život a závisí v mnohom na ňom, čo s ním spraví. Aj keď podmienky sú rozdielne, každý máme iba jednu príležitosť. Bez opravy. Pravda je, že niekedy je ťažké nájsť ten správny spôsob, ako cestovať. Bez toho, aby sme mali zoznam “cieľov”, ktoré ak dosiahneme, môžeme povedať, že sme šťastní. Prepáč, ale neverím tomu. Ten zoznam totiž nikdy nebude mať koniec. Necháp ma zle…nie je nič zlé na tom, mať svoje sny, ktoré nás urobia šťastnými a ísť si za nimi. Aj ja ich mám, aj ja mám svoj zoznam a často s vidinou ich nenapĺňania sa učím, že nemôžem dávať väčšiu váhu veciam pominuteľným a podmieneným, ale naopak tým reálnym. Učiť sa hľadať šťastie v tom, čo žijem. Každý deň je darom, ktorý sa má žiť a nie premrhať čakaním za lepším dňom.

“Neviem, čo robí ľudí v Európe tak naozaj šťastných…”, odpovedala som napokon nášmu ašpirantovi, “ale viem, že sa máme od vás ešte čo učiť”.