Každodenná pestrosť
Realitu prázdnin v saleziánskom centre pozná asi každý, kto také prázdniny už zažil – jednoducho z akcie do akcie. My v Calule sme tiež mali prázdniny a keď sa nad tým tak zamyslím, tak nebol deň, kedy som nemala čo robiť. Fakt je ten, že som sem neprišla na dovolenku, ale darovať svoj čas pre tých, ktorí toho nemajú veľa a ktorí to potrebujú.
Začnem našimi africkými Vianocami. Dá sa to popísať jedným pekným slovom – jednoduchosť. Sama som nevedela, čo mám od Vianoc čakať, ale vedela som, že budú iné, že to nebude ako doma. Zima, obchody, zhon, pečenie koláčov, zdobenie stromčeka, babkin pečený losos či bratov zemiakový šalát, rozbaľovanie darčekov či Activity alebo vianočný rodinný film a polnočná omša na záver. Na štedrý deň bolo teplo, svietilo slnko, chodila som v krátkych nohaviciach a tričku. Jasličky z palmových listov a inej zelene postavila skupina animátorov, mierne poplietli myšlienku Vianoc, keď nad jasličky umiestnili Mikuláša na saniach, ale na druhý deň sme tam už mali betlehemskú hviezdu. Zvyšná výzdoba bola veľmi jednoduchá, žiadne permanentne blikajúce svetielka či vianočný stromček, keď tie jediné dva, ktoré sme mali, záhadne zmizli, snáď niekomu robili radosť :). Hoci celý advent som nemala pocit, že idú Vianoce, práve na štedrý večer, počas večernej svätej omše som konečne cítila, že sú Vianoce. Začali sme divadlom, v ktorom som na poslednú chvíľu účinkovala, tiež sme mali malý vstup s našimi deťmi z oratka a samotná omša bola jednoducha nadherná. Spievalo sa krásne, tieto africké spevy treba počuť naživo, naozaj to stojí za to. Po omši sme mali s komunitou večeru, ale iba takú menšiu, lebo tu je hlavný sviatok 25-teho. Takže to sme mali spoločný obed aj so sestrami saleziánkami. Bolo to veľmi pekné, ako jedna medzinárodná rodina – bolo nás asi 6 národností. Nechýbali typické jedlá pre nás – zemiakový šalát, hrozienka či ovocný šalát (zaliaty vínom). V nedeľu, keď som mala narodeniny, tak celý deň bol taký radostný pre mňa, radosť veľmi jednoduchá hneď od rána. Maťka mi nachystala raňajky (puding) s tým krásnym číslom 26, na stole pri posteli ma čakali kvety a čokoláda, počas omše mi všetci prítomní, asi tak 250 ľudí, spievalo po portugalsky narodeninovú pesničku, potom mi každý blahoželal, potom aj naše deti poobede na oratku spievali. No oplatí sa v Afrike oslavovať narodeniny :). Ale fakt je ten, že to, čo zažívam tu, asi už nebudem mať možnosť zažiť v takej miere ako teraz. Pravda je taká, že práve tie najjednoduchšie veci mi tu robia najväčšiu radosť. A presne o tom boli moje Vianoce v Afrike, krásne jednoduché. Najväčšia radosť z najväčšieho daru…z narodeného Ježiša, pretože práve cez tieto jednoduché veci, ktoré sa tu diali cez Vianoce sa ma dotýkal Boh.
Posuniem sa na záver roka, ktorý sme strávili v Luande na Lixeire, tu spravím malú reklamu nášmu spoludobrovoľníkovi Lukášovi, ktorý je v centre Kala-Kala. Napísal dobrý blog o tejto časti Luandy, takže si prečítajte viac v jeho blogu, oplatí sa. Myslím, že to napísal presne tak, ako to tam v skutočnosti je. Pre mňa boli posledné dni roka 2015 oddych a nič viac. Boli to dni, kedy som si maximálne oddýchla, čo veľmi prospelo, keďže každý z času na čas potrebuje vypnúť od všetkého. Stretli sme sa tam s viacerými dobrovoľníkmi, takže sme boli dobrá partia a vždy je dobré počas misie stretávať ľudí rovnakej “krvnej skupiny“, lebo si viac menej prechádzame tými istými vecami a asi každý vie, že na takýchto akciách vznikajú pekné priateľstvá, ktoré sú veľmi cenné. Rovno z Lixeiry sme išli na Školu pre animátorov do Viany, časť Luandy, kde bývajú všetci ašpiranti. Tu v Angole je Škola pre animátorov doslova škola, celý deň boli rôzne prednášky, všetci sú rozdelení do 3 ročníkov, spolu asi 300 animátorov. Jeden deň boli prednášky len doobeda a poobede sme išli na pláž. Posledný deň sú zaverečné testy, buď finálne pre tretiakov alebo postupové pre druhákov alebo prvákov. My sme pomáhali tam, kde bolo treba. Či už pri vydávani jedla, počítaní bodov pri testoch alebo pri kontrole disciplíny v triedach, lebo stávalo sa, že viacerí mali tendenciu zaspávať či už kvôli únave alebo kvôli vysokým teplotám, ktoré cez deň boli aj 30-35 stupňov. Ale vo všeobecnosti Luanda, čo sa týka klímy, tak je horšia ako Calulo. Vždy, keď sa vraciam do Calula, tak sa teším ako malá, lebo viem, že tu je čerstvý vzduch, nie sú tu komáre (ak tak, tak málo), v noci je ticho a hlavne je chladnejšie, áno sú aj noci, kedy mi je zima, takže hoci je to Afrika, môže tu byť zima.
Spolu s novým rokom prišli aj nové aktivity a farnosť po relatívne tichom decembri ožila. Mladí sa začali zapisovať do školy, prišli univerzitní študenti na dva týždne či ašpiranti robiť oratko – pre nich takzvané pastoračné prázdniny.
Čo sa týka univerzitných misií, tak deň vyzeral tak, že doobeda prebiehala výučba portugalčiny a matematiky, poobede chodili študenti po rodinách evanjelizovať a podvečer boli rôzne kurzy pre mladých a aj pre deti, napríklad biblický kurz, či kurz o vzťahoch, pre deti bola hodina kreslenia, divadla či tanca. Celkovo to bolo všetko dobre zorganizované a všetko fungovalo viac menej na čas. Niektorí mladí mali záujem aj o angličtinu, tak som odučila zopár hodín, ale, ako som už spomínala, tu učiť angličtinu vôbec nie je ľahké, často treba opakovať jednu vec viackrát, aby si to každý zapamätal a samozrejme, základná vec je trpezlivosť. Celkovo sa vždy nájdu mladí, ktorí majú vôľu učiť sa. Vôľu posunúť sa niekam v živote.
A posúvam sa ďalej, keďže boli prázdniny, tak oratko nabralo iný charakter. Calulo, tak ako asi každé mesto alebo väčšia dedina, je rozdelené na niekoľko častí. Od 10.januára až do konca sme robili spolu s ašpirantmi a animátormi oratko na 6 rôznych miestach. Počty detí, ktoré prichádzali na tieto miesta vždy od druhej do štvrtej, sa šplhal až k číslu 100-120, od najmenších až po 13-15 ročných. Na každý deň sme mali naplánovanú nejakú tému, ktorá bola vytiahnutá z evanjelia. Toto sme vysvetľovali buď formou divadla, alebo sme mali obrázok, ktorý po vysvetlení každý mohol vyfarbiť. Ďalšia časť boli pesničky alebo rôzne animácie, je to určitá forma vtipkovania, lebo často ide o rôzne slovné hračky či rýmovačky 🙂 a zvyšné dve časti a ich obsah bol už o kreativite animátorov. My sme často vyrábali niečo z papiera a potom sme mali dve nosné hry pre chlapcov a pre dievčatá, či už to bol futbal alebo iná hra s loptou. Keď bolo detí menej, tak sa dalo niečo zahrať spoločne. Ako sa blížil sviatok Don Bosca, tak si každé oratko chystalo nejakú prezentáciu – tanec, spev alebo divadlo. Takže posledné dni boli venované nácviku týchto aktivít. Táto časť pastoračných prázdnin vyvrcholila 30.1. v sobotu u nás vo farnosti oslavou Don Bocsa. Pripravili sme rôzne stanoviská pre deti a spoločnú prezentáciu každého oratka. Prišlo asi cez 300 detí. Deň sme zakončili adoráciou s mladými. Celé to bolo také uzavretie prázdnin, ktoré tu býva každý rok.
No a už máme február, spolu so začiatkom školského roka nám pribudlo povinností. Zo dňa na deň za zo mňa stala pani učiteľka náboženstva, pretože chýbal profesor, ktorý by učil tento predmet a keďže je naša saleziánska škola veľká, učím náboženstvo 8 tried po 45 minút. Pre ilustráciu, v jednej triede je v priemere 45 žiakov 🙂 a ďalšia vec – nie všetci v triede sú katolíci. Myslím si teda, že to bude nepochybne škola aj pre mňa. Ďalšia taká povinnosť a radosť, ktorá mi pribudla, je práca v ambulancii. Začala som pomáhať nášmu miestnemu lekárovi, pretože „sestrička“ sa mu zíde, pretože každý deň od pondelka do piatku má veľmi veľa ľudí. Aby ste mali predstavu, čo som tam doteraz robil – prvé dva dni som sa učila pripravovať injekcie a tretí deň som ich už aj pichala :), takže opäť niečo nečakané a nové na tejto mojej africkej misii. Z takých už zabehnutých aktivít nám ostala na starosti organizácia nedeľného oratka. Vďaka pastoračným prázdninám sa rozrástla skupina animátorov, ktorí prisľúbili, že budú pokračovať, takže verím, že budeme môcť urobiť ešte veľa dobra práve cez nedeľné oratko.
Misia je povolanie a ku každému povolaniu patria pekné chvíle, ale aj chvíle veľmi náročné a zložité, ktoré často druhí nevidia. Pretože aj my často vidíme len to pekné a viditeľné, ale práve to, čo nie je vidno na prvý pohľad a to, čo je zložité a komplikované, nás učí byť pokornými a posúva nás dopredu a dvíha vyššie k Bohu…