Prvé dni v Afrike, no pred tým ešte…

„Praaaaaaaask!” Znelo a neprestávalo znieť blízko vedľa mňa. Stáli sme na červenej, keď sa z auta poblíž šíril zvláštny zvuk a ešte zvláštnejší pach. Oooooukey, možno mu praskla pneumatika alebo buchol airbag. Netuším, čo to bolo, no vyľakalo nás to celkom dosť. Snažili sme sa aspoň trošku, čo sa dalo, posunúť ďalej od toho podivného strieborného tátoša. Akonáhle skákala oranžová, trielili sme preč. Očkovanie, nákupy, postupné balenie…

Myslela som, že po dievčenských románoch, ktoré chcel po mne poslať istý pán, ma už nič neprekvapí. Maminka mu najprv vysvetľovala obmedzené množstvo batožiny, no nakoniec zabral argument, že kenskí chlapci z ulice asi nebudú čítať slovenské romány. Áno, mohla som si zobrať 2 x 23 kg, no môj brat na to: „Veronika? To znamená, že do vtedy musíš schudnúť 5 kg?” Odmietla som čierny box od starej mamy, aby som aspoň trochu zapadla, no a gurtne, aby som v safari nevypadla z džípu mi, žiaľ, brat nejak nestihol zabaliť.

Posledné dni na Slovensku ma veľa učili o sile priateľstiev, dobroty ľudí, či o odovzdanosti. Zarazilo ma, keď sa mi krátko pred odchodom pokazil mobil alebo ma začal bolieť zub. Pán sa však skutočne o všetko postaral a svoju ruku neskladá ani teraz.

Cesta mi prišla dlhá, no bola krásna. Do centra Bosco Boys v Langate sme prišli v piatok ráno rovno na svätú omšu s chlapcami. Prvé dni boli pre mňa časom, kedy som si mohla okukať, ako to tu chodí a postupne som sa začala zapájať do aktivít s chlapcami. Na teraz je (zatiaľ) mojou prednostnou úlohou učiť deti a poskytovať im zdravotnú starostlivosť. Zvyknem pomôcť pri stolovaní, bežných prácach či len tak posedieť s chlapcami a prehodiť pár slov, niečo sa zahrať.

Život je tu sčasti rovnaký a sčasti odlišný. Žijeme vo výške cca 1 600 m.n.m. a počasie je tu v porovnaní s tým našim slovenským letom veľmi príjemné. Už som si zvykla na otázku, či mi nie je zima, keď chodím v krátkom tričku (hlavne ráno a večer), zatiaľ čo oni sa bez mikiny nepohnú. Keď sa pýtate na tradičné jedlo, je to ugali (kukuričná kaša), sukuma wiki (niečo medzi špenátom a kelom), chapati (pre mňa lokše) alebo ryža a ryby. Väčšinu času pomedzi toho s chlapcami trávim so social worker Susan, s brothers, ktorí sa starajú o chlapcov alebo s fathers (saleziánmi) a našimi kuchárkami. Je tu krásne a som vďačná za každý moment, ktorý tu môžem byť, i keď nie všetky chvíle sú ľahké.

A naozaj, niekedy je zvláštne uvedomovať si realitu, keď to všetko bolo ešte pred chvíľou len snom.

Ďakujem Vám všetkým, ktorí stojíte pri mne a podporujete ma – či už to bolo počas príprav alebo aj teraz tu, v Langate. Ďakujem za každé povzbudivé slová, reakcie, hlasovky. Nosím si Vás v srdci a myslím na Vás! Objímam na diaľku.

Môže sa Vám ešte páčiť...

2 komentáre

  1. Maria píše:

    Mila Veronika,
    Prajem ti vela zdravia a Bozej pomoci. Je uzasne, ze si nasla v srdci povolanie a silu na misiu.
    Velmi rada si precitam aj dalsie tvoje blogy, ako sa mas. Nech sa ti dari.
    Srdecne, Maria

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *