Návšteva

Ahoj kamarát, prešiel už istý čas a ja by som sa Ti chcel znova prihovoriť a popísať, čo sa deje v mojom živote.

Posledné obdobie bolo do veľkej miery obdobím návštev. Ľudia prichádzali, ľudia odchádzali a každé stretnutie vo mne zanechalo emóciu alebo poznanie alebo bolo len tak, jednoducho milé.

Pamätám si, keď som prvýkrát stretol chlapcov v našom centre. Ja som bol plný očakávaní, oni neskrývali svoju zvedavosť a zakrátko sme sa vďaka ich hravosti stali kamarátmi. Prvá polovica chlapcov odišla do základnej školy v Kuwinde už v januári a tá druhá teraz. Bolo to zvláštne, keď odchádzali, pretože práve títo chlapci ma privítali, keď som pricestoval. Oni boli prví, ktorých som poznal odkedy som v Afrike. Po ich odchode naše centrum spustlo. Ostalo tu len málo chlapcov, bolo ich dvadsaťpäť. Odrazu všetko stíchlo, rozdávanie jedla trvalo krátko, život sa spomalil. Napriek obrovskej zmene som necítil smútok, aj keď mi chlapci chýbali, no bol som vyrovnaný. Vedel som, že je to pre nich to najlepšie a vedel som, že ich môžem ísť kedykoľvek navštíviť.


Zrovna v tom čase sme v našej komunite privítali slovenskú rodinu. Dostali hosťovský domček v Kuwinde, kde budú bývať niekoľko mesiacov. Otec rodiny bol o.z. SAVIO vyslaný do Afriky, pomôcť pri získavaní finančných prostriedkov. Keďže rodinka je premilá a aj vďaka spoločným koreňom a jazyku, sme si našli cestu k sebe veľmi rýchlo. Začali sme sa navštevovať a mali sme aj spoločný obed. Raz u nich, a potom u nás. Jedli sme rezne. 😍


Keďže je v Keni toľko Slovákov, slovenská ambasáda organizuje raz ročne stretnutie pre krajanov, na ktoré ich všetkých pozve. Ocitol som sa tak na recepcii, na akej som nikdy predtým nebol a možno tak skoro už ani nebudem. V rezidencii veľvyslankyne SR nás pohostili vyberanými jedlami a nápojmi rôznych druhov. Priznám sa, bol som trochu pyšný, že som Slovák. Nemohol som si pomôcť, cítil som sa dôležito, hlavne pri neustálom núkaní jedla černošskými čašníkmi. Len čo som dopil, pribehol ďalší s táckou, aby mi zobral prázdny pohár a ponúkol plný. Tí čašníci boli skvelí. Úplne som ich rešpektoval, ale tie predsudky… sú ako pondelky, niekto ich nechce, no zakaždým prídu. Čerešničkou na torte boli bryndzové halušky so slaninou. Bol to jednoducho zážitok. Večer bol neopísateľne príjemný, pani ambasádorka sa o všetkých osobne zaujímala, ja som spoznal nových slovenských bratov a sestry a všetci sme si to nesmierne užili.



Nasledujúci zážitok bol viac duchovný, no taktiež estetický. S chlapcami sme navštívili záhradu, ktorá sa volá Resurrection garden. Keďže sme boli ešte v období pôstu, pomodlili sme sa v nej krížovú cestu. Záhrada je prispôsobená, ba až určená na modlitbu a meditáciu. Nachádzajú sa v nej stanice krížovej cesty – sú to umelecké diela, kaplnky, kostol, prázdny Ježišov hrob, a nápisy modlitby Otče náš vo všetkých jazykoch sveta. Bol tam aj náš v slovenčine. To všetko je obklopené nádhernou, farebnou, africkou vegetáciou s krásne vykoseným trávnikom, ponorené do šumu vetra a spevu vtákov.



Do nášho centra pre chlapcov prišlo 46 dievčat. Uf, to si mal vidieť, ako sa chlapci radovali. Prijali sme študentky z internátnej školy v Marsabite, ktoré prišli na štvordňový výlet do Nairobi. Cez deň mali vlastný program, takže prakticky sem chodili len prespávať. Po raňajkách odišli a vrátili sa na večeru. Večerný program bol prispôsobený, aby sa lepšie spoznali, no chlapci sa typicky okúňali a jediné na čo sa zmohli, bolo predvádzanie sa. Posledný večer bol iný. Večera bola honosná ani na Vianoce, chalani sa konečne osmelili, nadviazali kontakt a myslím, že si vypýtali aj nejaké telefónne čísla. Naďalej sa predvádzali, ale boli rozkošní a hlavne veľmi šťastní. V ten večer mohli ostať hore dlhšie a adekvátne sa rozlúčiť s dievčatami, ktoré nám to tu pekne okorenili.



Ak si chcem trochu oddýchnuť od chlapcov, ktorí sú mimochodom veľmi otravní, hluční, smiešni, divní a telesní, stále mi skáču po krku, tak využijem nedeľné voľno a zavítam do iných končín Nairobi. Jednu nedeľu som s Dominikou navštívil sloní sirotinec. Videli sme dvadsaťdva zachránených slovníkov, ktorých kŕmili pred našimi očami. Sirotinec je prístupný verejnosti len raz týždenne, aby si slony nezvykali na ľudí, pretože keď vyrastú, budú repatriované.
Inú nedeľu som sa išiel s Kristiánom pozrieť do žirafieho centra. Tu sme žirafy mohli kŕmiť sami. Dostali sme nádobku s krmivom, ktoré sme im vkladali priamom do papule. Pre niekoho, kto v živote nevidel žirafu naživo, by toto mohlo byť stresujúce. Ja som bol však odvážny a návštevu som si užil. 😀



Začali veľkonočné prázdniny. Jeden z našich bývalých chlapcov, Victor, ktorý teraz študuje na technickej škole v Boys town, nás pozval k sebe domov. Pozvanie sme prijali, a tak sme sa vybrali do slumu v Kayole, Nairobi. Po radostnom zvítaní sa s Victorom a jeho štyrmi súrodencami, sme vstúpili do chatrče. Bola to jedna oplechovaná miestnosť s gaučom a stolíkom, predelená záclonou, za ktorou bola posteľ. Vedľa gauča sa už na platničke hriala voda na čaj. Chvíľu sme počkali na Victorovú sestru, kým sa vrátila s mliekom, čo bola kúpiť na neďalekej farme. V Keni sa totiž čaj pije s mliekom. Victorovú mamu sme nestretli, pretože bola v práci. Je živiteľom rodiny. Otca nemajú. Čas strávený u Victora, navzdory horúčave v skromnej, plechovej búde bez okien a v smrade od petroleja, považujem za krásny a nesmierne milý. Deťom sme nechali pár čokolád a prezreli si rodinný fotoalbum, do ktorého sme prispeli aj našou fotografiou. Pri odchode sme ich finančne podporili malou sumou.

Blížili sa veľkonočné sviatky a naše centrum bolo na Palmovú/Kvetnú nedeľu pozvané sláviť sv. omšu v Utume, čo je seminár hneď vedľa nás. Každý si vzal jeden palmový list a mávajúc ním, v sprievode a s jasotom, sme vošli do kostola. Niektorých chlapcov omša zjavne nezaujala natoľko ako palma, ktorej listy začali splietať… aspoň boli ticho. 🙂


Veľký piatok bol výnimočný krížovou cestou, ktorá bola hraná ašpirantmi a chlapcami z Kuwindy. Naši amatérski herci sa do toho vložili celí. Priblížili nám staré udalosti, na ktoré je dôležité nezabudnúť. Obrady Veľkého piatku sme absolvovali v slume Kuwinda.


Biela sobota je dňom ticha a osamelosti. „Veľké ticho, lebo Kráľ’ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov. Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých.“ Ale v našom centre to bolo inak. Bolo tu všetko okrem ticha a smútku. Zavítali sem študenti z German club, z univerzít Kenyatta a Strathmore. Pripravili pre nás zábavný program, karaoke, tanečné súťaže, navarili chutný obed a nakoniec nás potešili malými darčekmi, plátennou taškou, perom a zápisníkom z nemeckej ambasády. Bolo to pekné, len v nevhodný čas. Nerozumiem prečo to saleziáni dohodli práve na Bielu sobotu, ale to je asi tá africká organizovanosť…

  
Na veľkonočný pondelok ma prekvapil dve veci. Prvá, že Dominika, poľská dobrovoľníčka, obliala mňa a Kristiána vodou. V Poľsku sa totiž oblievajú všetci navzájom a nie len dievčatá, ako sme sa neskôr dozvedeli. Druhá bola nečakaná správa, že ideme na piknik k bazénu. Vtipné bolo, že len čo sme tam dorazili a prezliekli sa do plaviek, povedali nám že odchádzame. Vraj by sme tam mohli ostať len hodinu a to sa neoplácalo, preto sme išli hľadať iný bazén. Ach, znova tá organizovanosť… Nakoniec sme sa dostali k bazénu, ktorý sme si užili čľapkaním sa vo vode, či hraním loptových hier. S Kristiánom sme sa ešte odplatili Dominike za rannú oblievačku tým, že sme ju hodili do bazéna.



Ako čas plynul, tak spolu s mojím vnímaním sveta sa menilo aj počasie a zavítalo k nám obdobie dažďov. Teplota klesla z približne 30° na 20°C. Niektoré dažde boli sprevádzané príchodom nejakého hmyzu, ktorý miestni nazývajú Kumbi kumbi. Ide o lietajúce termity. Len čo sa vynorili zo zeme, zaplnili vzdušný priestor tak nahusto, že to vyzeralo ako egyptská rana. Najhoršie to bolo večer, keď sa po zotmení sústreďovali pri svietidlách. Dokonca v našom dobrovoľníckom dome ich začalo pribúdať viac a viac, až sme zistili, že Dominika zabudla vo svojej izbe zatvoriť okno. Keby si videl jej izbu… hotový Armageddon. Mala ich úplne všade, v posteli, po stenách, na zemi. Riadne sme sa na tom bavili, len Dominika premýšľala ako sa toho hmyzu zbaviť, čo nakoniec nebolo až tak náročné. Okrídlené termity sú v Keni tradičným jedlom. Aj naši chlapci ich s chuťou jedli, dokonca si ich zbierali do zásoby ako nejaké čipsy. Stačilo zavolať troch chlapcov a do pár minút bola izba znova čistá.


Dominika prišla do Afriky na pol roka. Vyslali ju do Etiópie, ktorú musela po dvoch mesiacoch pre začínajúcu vojnu opustiť. Tak sa nečakane dostala do nášho centra Bosco Boys Langata v Keni. Netušila do čoho ide, aké náročné to s chlapcami z ulice bude. Ale ak je niečo náročné, stojí to za to. Zaľúbila si toto miesto a jeho ľudí, takže ostala o dva mesiace dlhšie ako plánovala. Nakoniec sa však musela vrátiť, ako raz každý z nás. Urobili sme jej už tradične rozlúčku so zamestnancami, potom s chlapcami, ktorá sa nezaobišla bez sĺz. Malo to aj svetlú stránku…teda aspoň pre mňa. S Dominikou som sa naťahoval o jednu izbu v našom dobrovoľníckom dome, ktorá mi už konečne patrí. 😀



Na ďalšej návšteve som bol s chlapcami u našich susedov v centre Cottolengo. Boli sme pozvaní osláviť slávnosť sv. Jozefa Cottolenga. Hneď pri príchode nás pohostili čajom s mandazou (niečo ako naše šišky). Nasledovala slávnostná omša plná spevu a tanca. Trvala asi dve hodiny. Po nej sme si vypočuli dlhé príhovory, po ktorých konečne nastal čas obeda. Bol to najlepší africký obed, aký som tu jedol. Mäso bolo dovarené, prílohy dochutené… jednoducho slasť.
Ich centrum sa stará o choré alebo telesne postihnuté deti. Konkrétne toto centrum má HIV pozitívne deti. Vekovo sú od batoľat až po dospelých. Naskytla sa mi príležitosť nakŕmiť jedno malé bábätko. Bol som prekvapený, že ich kŕmia z pohárov, bez použitia cumlíkov. Nuž, človek sa asi dokáže prispôsobí všetkému…
Spoznal som tam dvoch španielskych dobrovoľníkov, ktorí mi ukázali centrum a previedli ma obrovskými záhradami. Vysvetlili mi, ako sú si sebestační a že si takmer všetko sami vypestujú. Majú kravy, ošípané a sliepky. Najviac som však obdivoval ich sady, kde mali banány, mangá či avokáda… ticho som len závidel.
Ešte pred odchodom sa naši chlapci realizovali príspevkom do programu dvomi alebo tromi tanečnými choreografiami.



V rámci spoznávania africkej kultúry a pozorovania života v Keni, som bol navštíviť aj najchudobnejších z chudobných. Raz nás zobrali rehoľné sestry do Kibery, najväčšieho slumu v Afrike, inokedy sme išli s Peťom zo Slovenska, ktorý tu študoval v kongregácii matky Terezy, do slumu v Ngongu. Ak si predstavíš chudobného človeka na Slovensku… stále sa to nedá porovnať s podmienkami ľudí v slume. Je to niečo ako ciganská osada, len o trochu horšie. Ľudia tam žijú v neľudských podmienkach. Domy, ako si ich nazývajú, sú plechové búdy, nalepené na sebe. Vnútri je tma, horúco a zatuchnutý vzduch, pretože nemajú okná a varia si tam na plyne. Zaujímavosťou je, že navzdory takmer žiadnemu rozdielu medzi terénom v exteriéri a interiéri, predsa sa pri vstupe do domu vyzujú. O čistotnosti sa však hovoriť nedá, pretože vnútri je neporiadok a vonku sú odpadky. Čo sa týka telesnej potreby, niekoľko susedov zdieľa jednu latrínu.


Situácia v slume je kritická, no pomoc je nedohľadne. Obyvatelia slumov sú častokrát bez zamestnania, a to len preto, že sú leniví. Zriedkavé návštevy misionárov, čo ktorejsi rodine prinesú múku alebo olej, problém nevyrieši. Nepomáha ani štát, ktorý od nich vyžaduje, aby za tie skromné príbytky platili nájom. Najhoršie je, že v Keni neexistuje stredná vrstva. Ľudia sú buď veľmi bohatí alebo veľmi chudobní.


Predtým, ako nás Peťo zaviedol do slumu, boli sme s ním na omši v ngongskej katedrále. Kostol bol naozaj veľký, pekne vyzdobený, s mnohými obrazovkami, na ktorých premietali texty piesní a kňaza, aby ho videli aj tí v zadných laviciach. Atmosféru vytváral veselý zbor v rovnošate a roztomilé deti, ktoré si tancovali naučenú choreografiu v podstate počas celej omše. 🙂 Takéto tance sú v kenských kostoloch neoddeliteľnou súčasťou slávenia.

Neskôr počas dňa, takisto vďaka Peťovi, som sa odhodlal vojsť do „podniku“ v slume, aby som sa naobedoval. S menšími obavami, no s túžbou po dobrodružstve som si objednal čapaty so šalátom. Jedlo chutilo veľmi podobne ako to v našom centre a bolo nesmierne lacné. V prepočte som tam nechal asi 25 centov.

Nakoniec sme privítali ešte zopár návštev v našom dobrovoľníckom dome. Ako prvý k nám zavítal Daniel z Malindy, u ktorého sme boli ešte v januári. Pricestoval sem na výlet. Hneď po ňom prišiel Matej, ktorého sme spoznali na recepcii s krajanmi na slovenskej ambasáde. Vracal sa domov zo svojej misie v Nakuru a pred odletom si chcel ešte trochu pozrieť Nairobi. Ďalej sme si pozvali na čaj španielskych dobrovoľníkov od susedov oproti z centra Cottolengo. Neobišiel nás ani Peťo, ktorý sa s nami podelil o svoje niekoľkoročné skúsenosti v kongregácii Matky Terezy.

Okrem návštev sem prichádzajú aj noví chlapci s cieľom hľadania domova, vzdelania a šance na lepší život. Niektorí sú netrpezliví a utečú od nás skôr, ako si uvedomia čo robia. Tí rozumnejší sa sem neskôr vrátia. Je to ako s tou ovečkou. Pastier sa raduje z každej nájdenej, no takisto si užíva aj prítomnosť tých, ktoré sú s ním. Tak sa aj my všetci radujeme zo vzájomných interakcií, pretože nakoniec sú to ľudia a nie miesta ktoré nás robia šťastnými. Som vďačný za každého, koho stretávam na ceste mojou misiou, aj keď len na krátky čas, pretože každý prispeje svojim kúskom do mojej skladačky.

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *