Nová škola života
V živote sa nám niekedy stáva, že sme hodení do vody, hoci v nej vôbec nevieme plávať a ľudia okolo nás očakávajú, že sa to naučíme rýchlo a to aj napriek tomu, že sme to nikdy nerobili či nazažili. Toto má svoje pozitíva, ale aj negatíva, ako mnoho vecí v živote. V duchu tejto myšlienky sa niesli prvé dni v našom centre.
Avšak po príchode nás čakalo jedno nie veľmi pozitívne prekvapenie. Náš dom. Ako dievčatá sme boli zdesené, pretože dom, kam nás zaviedli, 3 roky nikto nepoužíval a mnohí si asi viete predstaviť, ako to vyzeralo. Zo stien viseli len žiarovky, hlavné vchodové dvere vyzerajú ako vchod do pancierového úkrytu, všade prach či pavučiny…no mohla by som pokračovať ešte dlho. Ale všetko zlé je na niečo dobré, viackrát sa mi to už potvrdilo. Vďaka tomu, čo všetko nás naši rodičia (hlavne naše mamy) naučili, alebo aj všetky zručnosti, ktoré sme získali vďaka saleziánom alebo oratku, vďaka tomu sme si z nášho „strašidelného“ domu spravili pekné miesto na bývanie, kde sa zo dňa na deň cítime stále lepšie. Skonštatovali sme, že bývame ako na intráku v Mlynskej doline :).
Keďže sme sem neprišli na dovolenku, ale darovať svoj čas, tak poobede nás vzali dvaja ašpiranti na miesto, kde sa každú nedeľu schádzajú deti z Calula, aby si zahrali vybíjanu či futbal. U nás by sa to mohlo nazvať streetwork. Vždy sa ide pešo cez celé Calulo, píska sa na píšťalke a zvolávajú sa deti. Nakoniec sa príde na miesto, kde sa delí na chlapcov, ktorí klasicky hrajú futbal a dievčatá, ktoré hrajú vybíjanú. Tu na tomto mieste platí, že človek musí byť otvorený a musí ukázať, že má záujem. Strach, utiahnutosť či „sedenie v kúte“ sem nepatria. Stačilo, aby sme sa usmiali, zohli sa k dieťaťu spýtali sa ako sa volá či koľko má rokov, ukázali, že vieme hrať a deti boli štastné a všetci sme sa dobre zahrali. Mnohým deťom stačí aj obyčajné držanie za ruku, úsmev alebo to, keď ho vezmeme na ruku a držíme v náručí. Stačí im tak málo. Stačí im to, čo my často berieme ako samozrejmosť a mnohokrát ani nevnímame. A práve vďaka týmto maličkostiam je život krajší…
V okolí Calula je veľmi veľa dedín, kde už máte pocit, že ste v tej skutočnej Afrike. Už sme mali možnosť byť v takých častiach. Keď sa niekde povie Afrika, mnohí si predstavia savanu, levy, tigre, tak ako to poznáme z filmov :). Ale pre nás sú skutočnou Afrikou domy z hliny s dverami z dreva alebo len z látky, strecha buď plechová alebo slamená, elektrina len výnimočne, väčšinou vôbec. Sprchou, miestom na umývanie riadov či na pranie je najbližšia rieka, čisté prádlo sa suší na zemi. V týchto miestach vládne chudoba, preto tu ľudia jedia hlavne funji – kašu z kukuričnej múky (chutnali sme a nie, veru nám nechutí). Mnoho dospelých, ale aj mladých či detí denne musí prejsť pešo kilometre, aby sa dostali do školy či do zdravotného centra. Všetky tieto dediny, ktorých je v tejto oblasti asi 80, má na starosti padre Luis. Každý deň ide do minimálne 2 dedín, či sú vzdialené 5 kilometrov alebo 50, má tam omšu, katechézu s dospelými, deti sú po omši vonku a spievajú si rôzne pesničky a žartujú, je to naozaj radosť byť súčasťou niečoho takého. Veľmi ťažko sa dá predstaviť si taký život. Život v takej jednoduchosti. Život, ktorý je úplne odlišný od toho nášho. Padre Luis má u mňa hlboký obdiv za to, čo robí. Každý jeden deň takto ide a slúži. Ako Don Bosco. A slúži s veľkou dávkou trpezlivosti a lásky, pretože pre týchto ľudí nie je viera, alebo omša taká automatická ako pre tých z nás, ktorí sme boli vo viere vychovávaní a viera je bežnou a úplne normálnou súčasťou nášho života.
Okrem toho, že chodíme niekedy s padre Luisom po týchto dedinách, pomáhame aj v kuchyni (predsa len máme k týmto veciam vzťah) a tety, ktoré tam varia, sa vždy potešia, keď tam niečo porobíme. Keď som sa už dostala k tej kuchyni, tak stravovacie návyky sú trochu iné, ako sme si predstavovali. Samozrejme v dobrom. Viacerí nám hovorili, že budeme jesť dokola ryžu a fazuľu :). A ja som to hovorila mnohým tiež. Avšak pravda je tu v Calule trochu iná. Na raňajky býva vždy pečivo, chlieb sme tu ešte nemali, zrejme ani nebudeme mať. K pečivu býva na výber: maslo, saláma, džem, výnimočne nutella a zrejme angolská špecialita – sladký „paradajkový pretlak“, ale musí byť urobený z dobrých paradajok, inak dobrý nie je. Obedy tiež nebývajú kreatívne, ale človek je vďačný za to, čo pozná z domu. Pre nás to je kura, zemiaky, šalát či paradajky. Sem tam je ryba, alebo iné mäso ako napríklad kozie, na čo ale zatiaľ nemáme odvahu :). Nedávno sme robili palacinky, chlapcom ašpirantom chutili a my sme boli rady, že môžeme jesť na obed aj niečo sladké. Lebo to je presne to, čo nám tu chýba :).
Okrem práce v kuchyni sme začali pomáhať aj v záhrade, hoci je tam veľa práce, ale pre mňa je to určitá forma relaxu a rada tam pracujem. V takomto prostredí človek potrebuje aj takúto činnosť, predsa len je to z psycho-hygienického hľadiska dobré. Keďže ešte neučíme, tak aj na toto máme čas. S najväčšou pravdepodobnosťou budeme učiť angličtinu, kedy, to nevieme. Deti, ktoré tu chodia do školy sa na nás už tešia a veľmi sa s nami chcú rozprávať. Musíme najprv hovoriť ako-tak po portugalsky, ale pomaly napredujeme. Hoci vôbec to nie je ľahké, ale nič, čo stojí za to, ľahké nie je. Dosť si pri tom trénujem aj svoju trpezlivosť či už sama so sebou (lebo vytvoriť správnu vetu, či vedieť odpovedať na otázku, nie je len tak) alebo aj s ostatnými, keď niečo vysvetľujú alebo rozprávajú. Najväčšia sranda je vtedy, keď ašpiranti chcú vedieť niečo po slovensky. Sú to základné veci, ako napríklad dobrý deň, dobrú noc ale aj slová ako konečne alebo dobre. Tiež ich veľmi pobavilo, keď zistili, že prvé frázy, ktoré sme sa naučili po portugalsky boli: Vai embora a Não me toca, čo znamená, Choď preč a Nedotýkaj sa ma.
Zatiaľ takto vyzerajú moje dni tu v mestečku Calulo v ďalekej Angole. Postupne si na všetko zvykáme, postupne sa musí všetko utriasť. Keď začneme s pravidelnými povinnosťami, tak budem vedieť napísať ako vyzerá bežný deň misijného dobrovoľníka v angolskom Calule. Ale myslím, že prvý mesiac taký býva. Sú pekné chvíle, radostné a veselé, ale aj ťažšie a náročnejšie dni, no to k tomu patrí. Misia v ďalekej krajine nie je ľahká cesta, ale ako som už vyššie naznačila, do miest, kam stojí za to prísť, žiadne skratky nevedú. Začíname tu školu života, začíname tu niečo, čo nás nikdy v žiadnej škole nenaučia…