Náš africký sen – o všetkom, čo nám dáva veľa radosti
O chlapcoch sme už písali veľa. Každý z nich je úplne iný. Každý má iné predstavy a sny, každý má iné miesto, z ktorého pochádza, ale každý má veľa toho krásneho, s čím sa s nami môže podeliť a veľa toho, čo nás učí. O každom z nich by sa dalo písať, každý z nich je úplne iný. Ako sme písali v predchádzajúcom blogu, niekedy to nie je úplne ľahké. Ale zažívame s nimi aj množstvo momentov, ktoré by sme dopriali vám všetkým.
Najväčším darom sú pre nás rozhovory s nimi. Zatiaľ ich nebolo až tak veľa. Možno z veľkej časti aj kvôli jazykovej bariére (pre chlapcov je oveľa pohodlnejšie hovoriť po svahilsky), ale z druhej strany aj kvôli tomu, že ešte stále sa navzájom len spoznávame. Čo však už teraz vidíme ako veľký dar toho, že sme prišli ako manželia, sú večné otázky ohľadom dotykov a sexu. Niekedy je ťažké uveriť, že sa tú otázku pýta chlapec vo veku mojej malej sestry, ale zväčša na nich vidno, že to nie sú otázky smerujúce k srandičkám. Raz sme spolu sedeli dlhšie a snažili sa, kam naša slovná zásoba siahala odpovedať čo najcitlivejšie a najkrajšie na všetko, čo sa pýtali. Ale popri tom sme sa celý čas modlili k Duchu svätému a uvažovali, čo povedať chlapcom, ktorí toho v živote zažili a videli možno oveľa viac ako my, ale ktorí majú mnoho zranení z mnohých iných, ale aj z tejto oblasti. Večer sa niektorí z nich za nami zastavili a spýtali sa: „Môžete nás zajtra znova učiť?“ Po krátkom doučovaní z matematiky a čítania nám to prišlo čudné, ale povedali sme, že samozrejme, bude nám cťou. Po chvíli však jeden dodal: „Môžete nás ešte učiť o vzťahoch, dotykoch a sexe?“ Učiť ich však často znamená len úplné maličkosti. Samozrejme, že keď je nás tu non stop spolu 50 a z toho som ja úplne jediné dievča, niekedy prichádzajú aj provokácie. A tak ak sa ma pokúšajú niekde dotknúť, vždy im s veľmi vážnou tvárou a zvýšeným hlasom poviem „Toto už nikdy viac. To je miesto len pre môjho manžela.“ Raz som pri práci jedného malého provokanta išla capnúť po zadku a on na mňa s vážnou tvárou pozrel a povedal: „Pardón Mária, toto je miesto len pre moju manželku.“ 🙂 Raz jeden srandoval ohľadom sexu, vážne sme na neho pozreli a on „Nie, nie, srandujem, ja počkám na svoju manželku. V opačnom prípade to nebude také pekné.“ Samozrejme, že to všetko sú len semienka a len úplné začiatky, ale vždy ma poteší sila manželstva pri chlapcoch, ktorí takmer nikdy žiadne fungujúce manželstvo nevideli.
Mnohokrát už po tomto krátkom čase vidíme, že niektoré veci padajú aspoň trošku na úrodnú pôdu, aj keď nám sa to samozrejme často vôbec nezdá. Oproti prvým dňom mám vďaka Karolovým dohováraniam o úcte k ženám o niečo menej modrín a škrabancov. Niekedy mi prinesú stoličku alebo niečo spomenú ohľadom správania k ich budúcej žene. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. Dáme vám vedieť 🙂 .
Občas nás z ich strany veľmi potešia aj nejaké milé slová. Pre nich znamenajú veľa, pretože ich v živote veľmi nepočuli. Napríklad sme dostali lístoček: „Keď som vás prvýkrát uvidel, cítil som sa tak skvelo, ako keď niekto letí v lietadle“. Lietadlo je pre mnohých veľký sen.
Zistili sme, že presne toto miesto je tá chvíľa, kedy môžeme posunúť ďalej to, čo sme my dostali od našich skvelých rodín. To je to, čo títo chlapci nikdy nezažili a po čom prahnú. Začali sme teda celkom často používať „We love you so much, my friend.“ Spočiatku rozpačité reakcie teraz niekedy nahradí ,,I love you“ z ich strany. Skúsili sme večer zaviesť krížiky a objatie na dobrú noc – to je to, čo by rodičia mali robiť pre svoje deti. Večer si mnohí z nich samy od seba po nich už teraz chodia. Často aj chlapec, ktorý sa počas dňa na niečo nahneval, večer si príde po krížik. Už sme pochopili silu a krásu tohto momentu pre našich rodičov. A tešíme sa, kedy tento moment príde aj s našimi deťmi.
Napriek nevďačnosti naoko, o ktorej sme písali v minulom blogu, po častom opakovaní, že sme ich priatelia, nie otroci, začalo sa čoraz častejšie stávať, že sa prídu ráno opýtať, ako sa máme, ako sme sa vyspali, že o niečo poprosia, prípadne z času na čas poďakujú. Dokonca najnovšie používajú spojenie „Excuse me, can I ask you for…“ (,,Prepáč, môžem ťa požiadať o…“). Ešte nevieme, dokedy ich to bude baviť, ale oproti predošlému „Give me…“, nás to teší oveľa viac.
A poslednú vec, čo by sme chceli spomenúť, je občasná veľká radosť z maličkostí. Raz za týždeň – v sobotu – chodíme kupovať tzv. „Refreshment“. Niečo naviac pre chalanov na poobedie. Bitky o banán alebo mrkvu by ste mali vidieť. A radosť z vecí ako nové školské topánky, prípadne pero alebo zošit, to by mali naše deti vidieť.
Všetko toto, čo nám Boh dáva pri našich chlapcoch ako veľký dar, píšeme s veľkou pokorou a bázňou. Zatiaľ sú naozaj časté momenty, kedy sa ešte len spoznávame a pomaly približujeme k sebe, prípadne máme pocit, že možno ani nemajú záujem sa priblížiť. Avšak raz za čas chlapci prídu a stane sa: „My mother is dead, I am totaly alone. Now you are my mother and my father.“ (,,Moja matka je mŕtva, som úplne sám. Teraz ste mojou matkou a mojím otcom vy.“) A popri večernej modlitbe cítime naozaj veľkú silu a chuť byť tu s nimi a pre nich. Pretože veríme, že ich k nám a nás k nim poslal Boh. Navzájom sa potrebujeme.