Už mám toho dosť
Už mám toho naozaj dosť. Dosť toho, o čom chcem písať. Čakal by som, že toho bude postupne menej a menej, ale opak je pravdou. Hneď, čo som sa vrátil z Gruzínska sa mi naskytla príležitosť ísť na koncert srbského gitaristu, ktorý hráva s dychovkou a orchestrom. Nebol to síce ČAD, ale šak keď neprší, tak aspoň kvapká. Tam som sa snažil zohnať niekoho, kto by šiel so mnou, ale keď som to púšťal bratom, tak sa mi iba smiali a že v žiadnom prípade. Ale nakoniec som niekoho našiel, a tak som sa dostal do Heydar Aliev Centre a mohol som si ho pozrieť zvnútra. Ale ak ho uvidíte iba zvonku, tak o nič neprídete. Keď sme boli na koncerte, tak som zo začiatku fakt trpel, lebo keď hrali takú rezkú muziku, tak ma to dvíhalo zo sedačky, ale nechcel som byť ten jediný magor, ktorý si začne poskakovať medzi ľuďmi v šatoch, oblekoch a róbach a tiež som sa trápil, lebo namiesto orchestra tam bolo iba asi 10 ľudí a ja som si lámal hlavu, či to hrajú na playback, alebo dokážu robiť kúzla. Ale nakoniec sa oba problémy vyriešili, zistil som, že (aspoň niečo) hrali na playback, a našlo sa nás tam zopár pukov, ktorí si začali tancovať.
O tri dni po koncerte bol Baki marathon, tak som si povedal, že šak pre tú srandu to idem skúsiť odbehnúť. Názov Bakinský maratón je trochu zavádzajúci, lebo to bolo iba 21 kilometrov, ale s tým si ťažkú hlavu nerobia, veď na jeseň bol Ganja maratón a ten mal dokonca iba 13km. 🙂 Tak som sa prihlásil (pre študentov to bolo dokonca bezplatne ale INTERNATIONAL Študent Identity Card na moje nepočudovanie nefungovala, tak som si to musel zaplatiť), obul si moje dotrhané tenisky, sadol na bicykel a dovalil sa na štart, kde som čakal, že budem za najväčšieho tajtrlíka široko-ďaleko. Oj, ako som sa mýlil. Ak by ste čakali na štarte vyšportovaných atlétov prichystaných k behu, tak by ste sa aj vy začudovali. Ako si už začínam zvykať, nie je dôležité, aké to naozaj je, ale fotka. Takže tam 18 000 ľudí, často oblečení v košieľkach, tesilákoch, šatoch, tu a tam sa objavil niekto s igelitkou s ranným nákupom. Štart sa omeškal o 20 minút, čo mi trošku vadilo, lebo som sa ponáhľal naspäť do kostola, lebo som chcel stihnúť ešte nedeľnú školu. Tak som sa zavesil za nejakého Angličana, ktorý vyzeral, že vie, čo robí a stále si kontroloval pulz, pil vodu, šľahal si nejaké prášky, géliky, no potom som si uvedomil, že beží akosi pomaly, tak som si zobral vozíčkára a bežal som ďalej. (Bola tam fúra vozíčkarov a tým pomáhali bežci, aby boli v cieli rýchlejšie). Tak som nakoniec dobehol na 91. mieste.
Naštastie sa vedúci stará a podarilo sa mi vybehnúť aj do hôr. Teda takmer. Ako odmenu pre učiteľov z PAD a teambuilding, sme si spravili výlet do Zaqatali, kde sú prekrásne zelené kopce. Ale k nim treba najprv ísť celú noc vlakom a ráno sa dohadovať z taxikármi, ktorých je tam na milú Jarmilu. Naozaj v Zaqatale asi každé auto, čo sme stretli, malo taxikárku ceduľku. Keďže to už je Kaukaz, celkom som sa bál, že tam budú strážne psy, pred ktorými majú často rešpekt aj samotní pastieri, ale tých sme nestretli. Ale aj tak sme až na hory nedošli, lebo bol celkom boj vytrepať sa aspoň kúsok za civilizáciu, ale po dlhom prehováraní a presviedčaní sme išli hádam aj pol hodiny od posledného domčeka, ku ktorému samozrejme viedla plynová trúba, čo ma celkom prekvapilo. Turistické značky tu samozrejme hľadať netreba. Ale aspoň som si mohol nahovárať, že som v divočine. 🙂 Tak sme si na kameni odslúžili, čo bolo parádne, lebo miestni ešte nezažili omšu mimo kostola a malo to svoju parádnu atmosféru. O tom, že Bakincov dotrepať do prírody by bol asi zázrak, som sa už nadobro presvedčil, keď sme mali výlet s farníkmi do Quby, kde sme si sadli do lesa a jedli. To je celé. Sedieť v altánku, piť čaj a jesť. Maximálne si tak pohádzať loptu s deckami a to je tak všetko, na čo sa dali nahovoriť.
Skončil sa školský rok a môžem povedať, že som sa dávno tak veľmi netešil na jeho koniec. Nielen preto, že už nebudem musieť učiť, čo je celkom fuška a dávam klobúk dolu pred každým učiteľom, ktorý to berie poctivo a nefláka to, ale najmä, že začína letný program, kde bude asi oveľa viac roboty. Tak nám prišli s ním aj pomôcť 2 dobrovoľníčky zo Slovenska, ktoré sa hneď zapojili do športového dňa a aj do tábora pre deti PAD.
Prekvapilo ma, koľko prípravy si to vyžaduje. Jasné, aj tábory na Slovensku si vyžadovali veľa prípravy, ale tu to je niečo úplne iné. Ja som mal na starosti našťastie iba hry, ale aj tak to bola sranda. Najprv si ich vymyslieť, potom ich dať preložiť do ruštiny, potom ich dať preložiť niekomu do azerbajdžančiny, potom ich vysvetliť animátorom a presvedčiť ich, že to naozaj nie je zložitá hra (napríklad také kradnutie vlajok bol veľmi tvrdý oriešok). Ale celkom sa to podarilo nakoniec, veď deťom netreba veľa ku šťastiu. Dokonca ani nepotrebujú šachovnicu, aby si zahrali dámu. Tak som si to skúsil aj ja a prehral som dvakrát po sebe. Asi som nepochopil princíp. A tiež bolo ťažšie, že kopec hier, na ktoré som sa spoliehal, sa proste hrať nedajú, či už pre to, že tu nie sú lúky a lesy a aj tam, kde by sa dalo behať, tak sú všade hady. Ale našťastie hady, ktoré sú v mori, nie sú jedovaté, tak sme často chodili s deckami na more. Nuž taký luxus si na Slovensku nevychutnám. Pustíte decká do mora a dúfate, že sa neutopia. Alebo ich nahuckáte, aby klepali kameňmi o seba s spravili si pohárik. Tak decká sedia vo vode a tlčú a tlčú.
Tábor sme zvládli, deti všetky prežili, snáď sme ich dačo naučili a pripravili na život.
Hneď o týždeň nám však začína ďalší tábor pre decká z Meryem Centre, kde ich bude viac, aj to bude asi náročnejšie. Tak idem makať, lebp čas sa kráti a roboty je kopec.
Kým som si opať našiel čas hodiť to na net, tak už sa aj tábor skončil. Na náš indiánsky tábor sme potrebovali ešte viac prípravy ako PAD. Vždy, keď som išiel okolo mäsiarstiev a videl som tie kopy kravských hláv, tak mi napadlo, či by sa to nedalo nejako využiť a konečne sa naskytla príležitosť a chcel som ich opracovať, aby si ich deťúrence na tábore počarbali, ale keď som spravil jednu a videl som, koľko je s tým roboty, tak som si to rýchlo rozmyslel, a povedal si, že jedna ako dekorácia stačí 🙂 Okrem toho sme spravili aj totemy, teepee a zbierali pierka na čelenky. A vtom sa vedúci fakt staral, lebo toľko skapatých vtákov, čo nám poslal, to bolo až neskutočné. Fascinuje ma, ako tu funguje „tichý čas“. Deti pošlete poobede spať a oni naozaj idú. Lebo keď je 45°C, tak sa nikomu nechce nič robiť. Dokonca keď sme decká z nedeľnej školy pozvali na kolotoče, tak radšej chceli sedieť pri klíme. No mňa keby niekto pozval na kolotoč, tak to by museli padať traktory, aby som nešiel. Ale dokonca ani elektrárni sa nechce fungovať. Tak celý Azerbajdžan bol bez elektriky, niekotré rajóny aj tri dni. Metro nešlo, žiadne osvetlenie, v nemocniciach nebola elektrina, tak tu bol celkom bordel, ale my sme mali zrovna vtedy tábor, tak nás to nezastihlo. Tak uvidíme, čo nás ešte bude čakať, lebo všetci hovoria, že najväčšie teplo býva v auguste, tak už sa teším. 🙂
Hláška na záver: „Tak vidíš, koľko vecí sa tu naučíš. A v živote ich nikdy nevyužiješ“