A je to tu, prvý mesiac v Ekvádore

Po niekoľkohodinovom lete a jednom prestupe v Madride sa nachádzam na letisku v Ekvádore.

Nasleduje najdlhšie čakanie na batožinu, aké som zažil. Našťastie mám najcennejšie veci so sebou v menšom batohu. Postupne strácam nádej, že ešte uvidím druhý kus svojej batožiny, keď sa zrazu objavuje môj batoh. S radosťou ako keď človek stretne starého známeho, beriem svoj batoh a pokračujem ďalej.

Na letisku by ma mal čakať otec Angel Laso. Po nekonečnom čakaní na batožinu predpokladám, že to vzdal a do Quita pôjdem stopom. Na moje prekvapenie ostal na letisku a dokonca ku mne príde celkom rýchlo.

Pokračujeme autom do Quita. Tam ostávam cez noc v saleziánskom dome. Okolo siedmej ráno vyrážame smerom na Cuencu (tretie najväčšie mesto v Ekvádore). Počas cesty pomerne často ideme do kopca alebo z kopca. Začínam si uvedomovať, že už nie som v Európe.

V Cuenca sa znova skladám v saleziánskom dome, kde ostávam tri dni. Je to tu pomerne veľké, saleziáni tu na jednom mieste majú strednú školu, niekoľko ihrísk, telocviční a kostol.

Pomaly si začínam zvykať na život v saleziánskej komunite. Pravidelné modlitby, spoločné stravovanie, len prácu som zatiaľ žiadnu nedostal. Namiesto toho si robím svojpomocnú prehliadku mesta a snažím sa doučiť španielčinu. Na tomto mieste sa zároveň prvýkrát stretávam s otcom Antonom, ktorého budem sprevádzať počas nasledujúceho roka.

Po troch dňoch nasleduje víkendová udalosť, kde sa stretávam s ostatnými dobrovoľníkmi z Ekvádoru. Je ich tu spolu okolo 60. Počas víkendu máme pomerne nabitý program. Preberáme rôzne témy a celkovo sa pripravujeme na to, čo nás čaká v nasledujúcom roku. Snažím sa rozumieť najlepšie, ako viem, ale ide mi to tak na 35 percent.

Zavŕšením víkendu je svätá omša, počas ktorej prebieha odovzdávanie misijných krížov. Kostol je plný rodinných príslušníkov a ďalších ľudí, ktorí prišli povzbudiť budúcich dobrovoľníkov.

Počas omše sa veľa spieva a spolu s dobrovoľníkmi kričíme rôzne pokriky, ktoré sme sa naučili počas víkendu. Zdá sa mi neprirodzené správať sa takto v kostole, ale chápem, že je to iná kultúra.

Po svätej omši každý cestuje na svoje misijné miesto. Ja sa aj s otcom Antonom pridávam k autobusu, ktorý to má namierené do amazonskej časti Ekvádoru. Autobus sa zastaví v meste Macas a keďže je už neskoro, tak tam ostávame cez noc. Na druhý deň pokračujeme hlbšie do džungle do mesta Taisha.

Postupne začínam objavovať prostredie, v ktorom budem žiť počas nasledujúceho roka. Zrazu z cesty zmizol asfalt. Ideme po niečom, čo by som doma nazval poľná cesta. Sme vo veľkom pick-upe s náhonom 4×4. Tento druh áut je tu celkom obľúbený. Vzhľadom na kvalitu ciest sa tu veľmi nedá uspieť s iným dopravným prostriedkom. Italo, chlapík, čo pracuje pre saleziánov v Macase, sa znaží ísť čo najrýchlejšie, predbieha všetky autá, ale aj tak nejdeme viac ako 40 km za hodinu.

Sklá sa kvôli veľkej vlhkosti zaparia veľmi rýchlo, a preto máme otvorené všetky okná. Po rozbitej „ceste“ nás to neustále nadhadzuje. Asi za päť hodín dorážame do Taishe. Po tejto ceste sa necítim najlepšie. V Taishi je saleziánska komunita, do ktorej patrí aj otec Anton. Väčšinu času je ale vo svojej farnosti v Tuttin Entsa. Po niekoľkých hodinách prichádzajú autobusom ďalší štyria dobrovoľníci, ktorí neskôr budú pokračovať malým lietadlom hlbšie do džungle do komunity Wasakentza.

Deň začíname rannými chválami z breviára. Doma som si zvykol na mobilnú aplikáciu, tu sa modlíme z knihy, až doteraz som si neuvedomoval, o koľko je jednoduchšia aplikácia oproti knihe. Vôbec sa neviem orientovať, kde sme. Vidím, že pochopenie týchto modlitieb bude na dlhšie. Po raňajkách ideme odprevadiť dobrovoľníkov na miestne letisko.

20180828_095050

Neskôr zisťujem, že otec Anton používa ako dopravný prostriedok motorku, dokonca má dve. Teraz ale potrebujeme prevážať materiál na kostol, tak nám saleziáni z Taishe požičajú auto. Z miestnych stavebnín nakladáme vrecia s cementom.

Do Tuttin Entsa prichádzame večer. Postupne sa dozvedám, ako to tu funguje. Na vodu sú dva kohútiky, obecná a dažďová. Obecná dosť často nefunguje alebo je slabý prúd. Elektrika zatiaľ funguje len cez centrálu.

Na druhý deň ráno po modlitbe nasleduje omša v záhrade jednej rodiny. Majú tam pochovaného jedného príbuzného, ktorý zomrel pred rokom. Omša je v šuarskom jazyku, ktorý je úplne iný ako jazyky, ktoré som počul doteraz.

Po omši nám núkajú čiču. O výrobnom procese tohto nápoja som čítal z knihy od slovenského misionára dona Šutku. Ženy najskôr požujú juku, ktorú potom vypľujú do hrnca. Do hrnca prilejú vodu a celé to nechajú kvasiť niekoľko dní. Takáto zmes v sebe obsahuje určité percentá alkoholu. Keď tento nápoj niekto odmietne, vraj sa urazia. Najskôr ponúkli p. Antona. Trochu odpil a posunul nápoj ďalej. Dúfal som, že teraz si ma nikto nevšimne, že zabudnú, že som tam. Ale nie, ponúkli aj mňa, ešte ma aj otec Anton povzbudil, že nemusím veľa vypiť, nech len trochu ochutnám. Tak som sa napil aj ja. Zistil som, že mi to nechutí.

Po omši sme sa vrátili späť na faru a pokračovali sme v práci. Počas najbližších dní nás čaká dovoz piesku a cédrových dosiek.

Na dovoz dosiek sa celkom teším, lebo po ne máme ísť na člne. Vzhľadom na to, že máme malý čln, najímame na prácu Šuarov s ďalšími člnmi.

20180903_135507

Dosky sú ťažšie, ako som si myslel, cédrové drevo je zjavne dosť tvrdé, ešte že je nás tu viac. Po niekoľkých dňoch táto práca skončí a pokračujeme s inými druhmi materiálov. Na kostole zatiaľ pracuje jeden miestny majster.

Popri manuálnej práci navštevujeme rôzne komunity v Tuttin Entsa. Väčšinou prichádzame tam, kde je nejaký sviatok, prípadne na vysluhovanie sviatostí.

Komunita Jasnunka je prvá komunita, kde ostávame cez noc. Otec Anton tu má tento víkend naplánované stretnutie katechétov z rôznych komunít v našej farnosti. Toto miesto si vybrali práve preto, že ľudia v tejto komunite nemajú vlastného katechéta, a preto sú na tom aj duchovne horšie. Cesta k nej je pomerne dlhá. Najskôr cestujeme niekoľko hodín po rozbitej ceste do komunity Nunkui nunka. Odtiaľto prejdeme cez most a potom ešte pár minút po chodníku. V minulosti sa tu dalo dostať aj autami, kvôli zosuvu pôdy sa tu ale dá prejsť už len peši.

Na druhý deň je omša. Oproti predchádzajúcemu dňu prišlo navyše asi šesť ľudí, z toho väčšina sú malé deti. Po tomto stretnutí nasleduje diskusia s katechétmi. Stretávame sa pod veľkou plechovou strechou. Najskôr nechápem, odkiaľ môže takáto komunita zohnať peniaze na postavenie takej veľkej haly. Otec Anton mi vysvetľuje, že je to financované zo štátu. Teraz mi to už dáva zmysel.

20180908_084753

Miestni sa neskôr pripoja s otázkou, kto bude pripravovať ich deti na krst a dospelých na sobáš.

Vyzerá to tak, že Šuari v tejto komunite majú záujem o vysluhovanie sviatostí. Obávam sa ale, že ich záujem o vieru týmto končí. Našťastie takáto situácia nie je rovnaká v každej komunite.

Na záver by som vás poprosiť o modlitby za národ Šuarov.

Peter Krivda

"Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše." Mt 6,33 Uvedomoval som si, že v mojom živote nie je hľadanie Božieho kráľovstva na prvom mieste, tak som sa rozhodol, že to zmením. Keď som sa prihlásil na ročnú prípravu saleziánskeho misijného dobrovoľníctva, myslel som si, že pôjdem do Ruska či na nejaké miesto bližšie k Slovensku. Boh so mnou mal ale iné plány a dnes už pôsobím na opačnom konci sveta v amazonskej oblasti v Ekvádore.

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *