Azerbajdžan po deviatom roku neprítomnosti.

Svoju službu v Baku som skončil koncom 2015tého roku. Hoci som ho medzitým dvakrát navštívil, nemal som možnosť zmeny, ktoré sa tam udiali, zaznamenať. Pri prvej návšteve, pri príležitosti biskupskej vysviacky dona Vladimíra Feketeho v roku 2018, bol časový rozdiel ešte malý a zároveň samotná udalosť vysviacky mala toľko silných momentov, že času na okolie mnoho neostalo. Podobne to bolo aj počas návštevy pred dvoma rokmi. Trvala skoro mesiac. Bolo to však hlavne zastupovanie dona Selvu, ktorý po viacerých rokoch odišiel na dovolenku. A zároveň som vtedy väčšinu svojho času venoval online kancelárii SAVIO a úlohám misijného oddelenia. Takže hoci prítomný v Baku, som bol viac zapojený do činnosti a života v Bratislave.

Až túto desaťdňovú návštevu, v deviatom roku môjho odchodu, som mohol skutočne venovať ľuďom a krajine v ktorej som prežil pätnásť rokov.

Veľmi som sa potešil mnohým stretnutiam s ľuďmi. Hlavne s mladými, ktorí teraz žijú hodnotný samostatný a zodpovedný život. Napriek skromným, až ťažkým životným okolnostiam, v ktorých sa predtým nachádzali, teraz môžu vďaka vzdelaniu, usilovnosti a spolupráci, žiť svoj život v dostatku a byť nápomocní aj iným.

Potešujúca bola aj skupina mladých animátorov, ktorí už druhý mesiac pripravujú letný tábor pre deti zo strediska Maryam. Podobne aj pomocníci v kostole, ktorí pripravujú rôzne aktivity aj letné tábory pre všetky skupiny farníkov, teda pre azerbajdžansky hovoriacich, rusky aj anglicky.

Za všetkým tým sú ukryté modlitby, obety, práca a viera mnohých ľudí, ktorí celý alebo časť svojho života zasvätili ľuďom v Azerbajdžane. Rehoľné sestry Matky Terezy – MC, ktoré tam pôsobia od roku 2005. Je ich tam momentálne šesť a vedú dom pre 30 opustených ľudí. Potom sestry saleziánky – FMA, ktoré animujú nedeľný katechizmus a apoštolát medzi mládežou. Nateraz sú tri. Ďalej to bola činnosť mnohých misijných dobrovoľníkov a v súčasnosti siedmi statoční saleziáni. Okrem toho samozrejme aj miestni a zahraniční farníci, zo všetkých jazykových skupín.

Silným zážitkom bolo aj pozorovať, ako sa život v Baku mení. Azerbajdžan bohatne a Baku sa búrlivo rozvíja. Ohromujúce stavby rastú ako huby po daždi. Uvedomil som si, že na začiatku mojej prítomnosti sme mali viac kontakt s chudobnými, s mnohými utečencami z Náhorného Karabachu. Medzi nimi bolo úplne prirodzené hovoriť o Bohu. Oni Jeho pôsobenie reálne zažívali denne. Teraz je to už iný typ prítomnosti. Ako v Európe. Hlavnou výzvou je, ako ľudom v dostatku hovoriť o tom, že Boh nám dáva ešte viac a trvalo. Že Jeho láska presahuje všetky bohatstvá sveta.

Nezabúdajme sprevádzať našich bratov a sestry v Azerbajdžane svojimi modlitbami.

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *